Radšej žiadna škola...

Hačava je malebná dedinka na juhu Slovenského krasu. Stačí minúť atraktívnu Zádielsku dolinu a prejsť okolo Turnianskeho hradu cez obec Háj a prekonať päťstometrovú výšku dolinou Hájskeho potoka. Na konci doliny leží kedysi stratená a zabudnutá Hačava. Už  v štrnástom storočí, tu, v údolí pod Jelením vrchom hľadali nemeckí osadníci železnú rudu. Dodnes sú nad obcou viditeľné stopy po kutacích prácach, okolo potoka možno poľahky objaviť krivolaké štôlne čiastočne zaplavené vodou. Stáročia tichého a večného kvapkania vody premenili štôlne na pozoruhodné miesta, kde tikanie večnosti dotvorilo ľudskú prácu nádhernými vápencovými stuhami a ďalšími ozdobami.  

V čase nemeckého dolovania rudy sa v tomto území viedli hraničné spory medzi turnianskymi pánmi, jasovským kláštorom a mestom Smolník. Výsledkom týchto sporov bolo vykázanie baníkov z údolia Hačavy. Zdá sa, že toto vyhnanie po sebe zanechalo akýsi hraničný genetický kód, ktorý sa raz za dlhý čas pripomenie a vnesie do krajiny hraničné nepríjemnosti.

Aby sme šli po poriadku pripomeňme, že po Nemcoch prišli v pätnástom storočí slovanskí obyvatelia. V okolitých lesoch pálili drevné uhlie pre okolité hámre. Okrem toho zápasili v  nehostinnej rokline so strmými svahmi, skalami, kamením, ílovitou pôdou a  dažďami zmývajúcimi ich úsilie do obecného potoka. Uživiť sa v horských strminách nebolo vôbec jednoduché. Dodnes na svahoch pod planinou vidíme do uzučké políčka na medziach, ktoré dávali obživu miestnym obyvateľom. Dnes sú zarastené trávou a krovím, no ešte pred tridsiatimi rokmi bolo v zime vídať ženy ako v drevených krosnách vynášali hnoj na svoje políčka.  Tak ako to robili ich matky a pramatky, lebo vynášanie hnoja v rodinách, kde nemali volský záprah bolo ženskou robotou.

V obci dnes žije sotva dvesto obyvateľov, no pred mnohými rokmi dedina šumela ako úľ. Žilo v nej takmer tisíc ľudí, množstvo dobytka, hydiny a so všetkým, čo človek potreboval na sebestačné prežitie v nehostinnom kraji. Početné detské hroby dodnes svedčia o tom, že prežili len najsilnejší a ak niečoho bolo nadmieru, potom to bola nekonečná drina v zápase s drsnou krajinou, a napokon aj vedomie vlastnej bezmocnosti v tomto zápase.

Na planine nad Hačavou je nevysoký Jelení vrch. Do tisícmetrovej výšky mu chýba päťdesiat metrov, zato výhľad z neho je očarujúci. Jelení vrch by sa preto dal nazvať aj hraničným. Veď východným smerom sa rozprestiera dolina Bodvy s nemeckým Medzevom, Štósom a Jasovom, poniže s maďarskou a slovenskou Moldavou, na juhu leží už spomínaný Háj, čisto maďarská obec a západným smerom, za ďalším hrebeňom je nemecký Smolník a rusínska Úhorná.

Jelení vrch teda kraľuje celej spleti národností. Nenápadný vrch má však ešte jeden pozoruhodný primát. V prípade dobrého počasia, najmä v zime, celkom pohodlne obsiahneme zrakom tri krajiny – maďarské pahorkatiny a nížiny, ktoré sú tu na skok, potom spravidla zasnežený hrebeň Vysokých Tatier ako symbol poľskej hranice a na východe možno zahliadnuť mohutné zasnežené chrbty Volovca v Karpatoch na  Ukrajine. Ak tuhé mrazy v zime prinesú dobrú viditeľnosť, stáva sa, že ďaleko na juhovýchode sa objavia jemné tmavé chrbty hôr, rumunské Karpaty.

Jelení vrch je tak miestnym symbolom stáročného rozdelenia okolitých dolín podľa národností a remesiel. Zároveň je symbolickou vyhliadkovou vežou do ďalších štyroch krajín a hoci taká skvelá viditeľnosť sa vyskytuje len raz za pár rokov, predsa len je to kráľovský vrch so svojimi námetmi na premýšľanie o hraniciach.

Po Viedenskej arbitráži na jeseň v roku 1938 sa v tomto priestore opäť raz posúvali hranice. Susedná obec Háj pripadla k Maďarsku a štátna hranica sa tesne priblížila k Hačave. Strmá cesta z obce do doliny  bola zo dňa na deň prerušená a Hačave prišla o jedinú spojnicu obce s nížinou. Dedinčania ostali úplne odrezaní od sveta. Ak chceli cestovať do okresného mesta, museli sa najprv dostať na planinu a potom lesnými cestami zísť do údolia Moldavy, až potom do Medzeva, Jasova, či Smolníka. Takáto štrapácia bola pre občanov bez konských záprahov nepredstaviteľná, preto sa rozhodli hľadať lepšie riešenie pre svoje putovanie horskými hrebeňmi. Spísali  žiadosť o začlenenie obce do Maďarska a vstúpili tak do procesov hraničných komisií. Obe štátne komisie ich návrh prijali a obec vyňali zo správy Slovenského štátu a stala sa maďarskou obcou.

Život v obci sa sprvu zjednodušil, pretože obyvateľom sa opäť otvorila prirodzená cesta cez Háj do niekdajších obcí na nížine a do Košíc, ktoré taktiež pripadli Maďarsku. Hačavčania si však sotva stihli vychutnať nápravu spojenia so svetom, keď sa zjavili nečakané starosti. Blen sa ohlásil spolu s maďarskou učiteľkou v miestnej ľudovej škole. Vyučovacím jazykom sa stala maďarčina a s tým v dedine akosi nerátali. Medzi rodičmi nastalo pobúrenie, došlo k hádkam a zvadám  s učiteľkou, ktorej zazlievali maďarčinu, hoci dobre rozprávala aj po slovensky. Napokon pochopili, že nezápasia s učiteľkou, ale s maďarským školským systémom a že ich rozhorčenie je úplne márne. V hneve a zlosti sa chlapi dali dohromady a vymysleli doslova jánošíkovské riešenie zapeklitej situácie. Pod rúškom noci zaútočili na samotnú budovu školy, akoby práve ona bola symbolom ich národnostnej potupy. Za jedinú noc rozobrali drevenicu až na samý základ. Svitlo ráno a dedina bola doslova a do písmena bez školy. Vyšetrovanie nevnieslo do problému ani lúč svetielka, škola jednoducho zmizla z povrchu zeme. Maďarské úrady totiž nehodlali stavať žiadnu novú školu. Deťom sa to možno aj zapáčilo, veď až do konca vojny sa so školou a učením nemuseli unúvať.  Ďalší horký blen sa prihlásil veľmi rýchlo. Maďarská armáda  povolala niekoľkých mužov do armády vyslala ich na ruský front. S takouto daňou za obyčajný posun hranice o pár kilometrov nikto nerátal...

Slovensko-maďarská štátna hranica viedla po planine nad obcou. Cesta do doliny bola síce sprístupnená, ale situácia na planine sa skomplikovala. Niektoré pozemky hačavských gazdov ostali za hranicou, teda na Slovensku a dostať sa k nim aby ich mohli obrábať, nebolo zakaždým jednoduché. Hranicu bedlivo strážili maďarskí financi, v jej línii stáli drevené hliadkovacie veže a financi hliadkovali aj v noci. Zvlášť jeden z nich bol mimoriadne nepríjemný. Neznášal putovanie  hačavských gazdov cez hraničnú čiaru, šikanoval ich, niekedy dokonca odháňal od hranice, nereagoval na prosby ani na sťažnosti. Fúzatý financ si veľmi rýchlo získal povesť zlostného strážcu, ktorého treba radšej zďaleka obísť a okabátiť ho iným spôsobom.

Koncom januára 1945 poslal starý Gábor svojho desaťročného syna Jožka na planinu pre seno. Chlapec sa brodil v snehu so sánkami, netrpezlivo kráčal k stohom sena  na nepríjemnej hranici. Zrazu počul streľbu, a hoci streľba v tých časoch nebola ničím neobvyklým, dostal strach. Obrátil sánky a chcel ujsť. Bolo neskoro,  okolo sa neho vyrojilo mnoho mužov na lyžiach v bielych kombinézach, samopaly v rukách. Rusi. Zastavili ho. Spytovali sa ho odkiaľ je, čo tu robí. A či majú doma zbrane. Jožka premkla hrôza. Spomenul si na pušku, ktorú pred časom ukradli opitému maďarskému financovi. Bola to taká príučka za bezočivé správanie všetkých financov, akurát s ukradnutou puškou boli neustále starosti. Kde ju schovať, u koho, ako... a tu zrazu sa Rus pýta rovno, akoby už všetko vedel. Jožko možno aj trocha pobledol, a v každom prípade zatĺkal ako zakaždým, keď reč prišla na ukradnutú zbraň. Ruský vojak sa zasmial. Jožkovi do smiechu nebolo, najradšej by už nabral seno a stratil sa dolu cestou do dediny. Vojak vidiac jeho rozpaky ho priateľsky poklepal po pleci. Nič sa neboj, pôjdeš domov. Mám tu pre teba malý darček, pokynul mu aby ho nasledoval. Vystrašený chlapec sa poslušne brodil v snehu za ruským vojakom. Podišli k drevenej veži, pod ňou bol v snehu muž v maďarskej uniforme. Nehýbal sa, ležal bez pohnutia s tvárou vyvrátenou k sivastej oblohe. Vojak so smiechom postrčil chlapca bližšie. Jožko sa pozrel mužovi do tváre a zdesene cúvol. Bol to fúzatý financ! Odovzdane ležal v snehu, v tvári mal kvapky vody od snehu, fúzy na tvári mu ovísali. Díval sa do oblohy, ale Jožkovi sa zdalo, že sa díva jemu rovno do očí.

Ruský vojak sa nad Jožkovými rozpakmi zasmial. Nabil samopal, vložil mu ho do rúk a veselo ho povzbudil:

- Tu máš, zastreľ si ho!

Jožko videl financove prázdne oči, videl ako sa naň dívali a tu ho ťažká, kovová zbraň v ruke začala ťahať k zemi. Vzpriečila sa mu. Vrátil samopal vojakovi a ticho sa odobral k sánkam. Rýchlo naložil seno a pelašil v hlbokom snehu do dediny. 

Doma vzrušene vyrozprával o ruských vojakoch na planine, fúzatom financovi, a tu nastal krik a zhon. Hnevala sa najmä matka.  Prirodzene, za tú maďarskú pušku v kuchyni za pecou. Koľkokrát už povedala, že puška musí z domu preč. Teraz sa rozhodla sama a rýchlo. Schytila  zbraň, vyšla na dvor, rozohnala sa  a zlostne ju hodila ďaleko do záľah snehu. Gábor krútil hlavou, uznal, že žena má pravdu, ale ktorý gazda má čas starať sa o pušky, vymýšľať skrýše, nehovoriac o tom, že svoje si už raz odskákali, veď neustále ich vyšetrujú, raz kvôli škole, potom kvôli puške, teraz prídu Rusi a všetko sa začne odznovu. Kto to má znášať, hundral Gábor. Poslal Jožka na dvor, teraz nech mudrc pušku vyhľadá v snehu a potom ju schovajú, najlepšie do hnoja. Zotmelo sa, Jožko presnoril celý dvor, prehrabal sneh, no pušky nebolo. Do hľadania sa zapojil aj otec. Hľadali až do tmy, aj otec aj syn, no nič, nič. Až neskoro v noci Jožko narazil lopatou na hlaveň. Natešený zvolal na otca, a ten jeho víťazstvo ohodnotil veľkým zauchom. Potom schoval zbraň do hromady hnoja.

Prekliata hranica, klial otec po zvyšok noci.

Príbeh o hačavskej hranici je dávno zabudnutý, oživil mi ho nebohý Jožkov mladší brat Jano a pripomenul aké dramatické okamihy dokážu prinášať hranice, ktoré z noci na ráno vstupujú medzi ľudí. Vkliniť hranicu do živého organizmu zakaždým znamená rozdeľovať tých, čo po stáročia hľadali spôsoby, ako spolunažívať tak, aby život vo všetkých podobách rôzností mal zmysel. Hranica totiž neprináša slobodu, ale obmedzenia. Hranica je daň za ľudskú nedokonalosť spravovať spoločné veci dohovorom, ktorý by platil za každých okolností. A zakaždým so sebou prinesú nečakané príbehy a málo užitočné dobrodružstvá.

Výhľady z Jelenieho vrchu sú excelentnou ukážkou prírodných krás. Nielen počas zimných mrazov, ktoré zavčas rána obnažia krajinu až po rumunské Karpaty. Sú úchvatné aj v čase, keď sa po planine prevaľujú hmly, putujú z doliny do doliny, oblizujú planinu ako prekážku, ktorú si treba udobriť, a potom sa presúvajú ďalej a ďalej.

Podobne vzrušujúce sú aj tušené výhľady – výhľady do duší, mentality, zvykov, obyčají, jazykov dolín obývaných Nemcami, Maďarmi, Rusínmi, Slovákmi... s vedomím, že všetci tu mali po stáročia svoje miesto. Hranice medzi životom národností plynuli pozvoľna, národy a národnosti sa rokmi obrusovali ako balvany v horských potokoch. Dnes  je najdôležitejším želaním, aby si pestovali a rozvíjali svojráz, aby sa obohacovali v rôznosti. Niekdajšia úvaha, že radšej žiadne vzdelanie ako vzdelanie v cudzom jazyku je dnes úsmevnou epizódou. Cudzie jazyky sa stali nevyhnutnosťou veď dnes nik nepochybuje, že vzdelávanie a poznávanie preklenuje priepasti a rozdiely medzi etnikami, národnosťami, národmi a kultúrami ako máločo iné.

Hranice, prinášajúce bizarné príbehy sa vytrácajú, miznutie hraníc je symbolom vyššieho myšlienkového štandardu, vyššej úrovne, lepšej schopnosti spracovať veci obecné bez plotov, múrov, strážnych veží, zlostných financov, nešťastných gazdov, pašerákov. Miznutie hraníc je budúcnosťou civilizovaného sveta. Pokým sa do tejto skvelej myšlienky neobujú večne nespokojní populisti, ktorí v rôznosti nevidia bohatstvo ale nepochopiteľné riziká.

Peter Juščák