Rozhlasové sprejerstvo

Spomínam si na časy, keď postriekané steny sprejmi natoľko uchvátili umenie milujúcich nevlastníkov domov, plotov,  stien, že aj v rozhlasových reláciách sa s utajenými autormi všelijakých výtvorov rozprávali ako so skutočnými umelcami. Napokon však anonymnému umeniu ulice dal ranu práve princíp sprejerského umenia – jeho objektom je totiž cudzie vlastníctvo. A máloktorý vlastník domu híka nadšením pri objave nechceného diela na stene. Skôr naopak. Asi preto sa umelecký sprejer k svojmu dielu prizná leda ak v odborných kruhoch.  

Rozhlasové sprejerstvo má dosť podobnú filozofiu. Nie je totiž čmáraním po stenách cudzích domov, ale anonymné táranie vosput sveta prostredníctvom rozhlasového vysielania. Kým obyčajné sprejerstvo ostáva na stenách fasád, rozhlasové sa pokúša dostať až do intimity každej domácnosti.  Chápem, že je ťažko odolať pokušeniu popísať krásnu plochu voľného domu ak je dosť času i farby, a zaiste je to podobné s anonymným  telefonovaním do živej rozhlasovej relácie.  

Ponovembrová sloboda znížila cenu občianskej odvahy až na úroveň plastového výlisku. Úžasnú ponovembrovú chuť vysloviť sa bez obáv do šíreho sveta ocenili aj v rozhlase a vznikli prvé diskusné relácie za účasti poslucháčov. Napríklad známe Nočné dialógy. Lenže ruka v ruke s lacnejúcou občianskou odvahou zrazu udatne povstala odvaha anonymne osočovať, kydať, urážať, kriminalizovať, prosto nezriadene nadávať hosťovi alebo jeho presvedčeniu v živej relácii. Spočiatku rozhlasoví moderátori verili, že na druhom konci drôtu majú ozajstného partnera do diskusie.  Preto v rámci práva na názor sa spolu s hosťom pokúšali hrabať v anonymnej žumpe urážok a triediť jej obsah na použiteľné a nepoužiteľné výpovede a názory. Sem tam sa do živej relácie dovolal aj triezvy hlas aby telefonujúcich kolegov uviedol ku kultúrnejšiemu a menej nenávistnému prejavu. Lenže noční vtáci si nie preto odriekali spánok aby sa nechali poúčať, veď zlostné naprávanie spoločnosti bolo ich domnelým a legitímnym právom. Nočné dialógy sa tak utešene vypracovali na reláciu, kam sa slušný človek ani nepokúšal dovolať, lebo s partnerom uvedenej kultúry by si na ulici ani len nepodal ruku. „Anonymita sprejera, žehnaj naše kroky“, zabažil  si človiečik pred šancou prehovoriť cez verejnoprávny rozhlas k národu od Senice po Sninu. Stačí vytočiť telefónne číslo a ópium revanšu začne pôsobiť.

Nočné dialógy vo verejnoprávnom rozhlase sa konečne skončili. Asi preto sa tu a tam zjaví ich komické rezíduum, keď do relácie o slovenských bobroch zatelefonuje rozhlasový sprejer a vykladá, že rozhlas odnárodňuje ľud a vysiela protislovenské relácie.

Treba sa avšak zmieriť s tým, že sprejeri sú raz takí – nevýslovne trpia sťaby nedocenení umelci, politici, národohospodári, prognostici, športovci... Nemajú však odvahu vystúpiť z anonymity. Sú príliš leniví na to aby pri nutkaní povedať niečo piatim miliónom spoluobčanom založili politickú stranu, alebo zachránili bobra, alebo urobili dobrý skutok ľuďom.

Kým sa obyčajný človek dostane do rozhlasového štúdia, má spravidla za sebou nejakú väčšiu či menšiu politickú, kultúrnu, publicistickú, ekonomickú alebo hocakú inú prospešnú kariéru. Rozhlasový sprejer je však presvedčený, že práve on má právo vykopnúť rozhlasové dvere do vysielania, kam sa iní prepracúvajú neúnavnou prácou.

Asi preto je rozhlasová pošta napĺňaná rozhorčenými listami nočných telefonistov o zrušení ich obľúbenej relácie. Nuž ale pravda je raz taká, že ufúľaná hračka rozhlasových sprejerov musela jedného dňa tam kam patrí.

Peter Juščák

Autor je spisovateľ a člen Rozhlasovej rady