Samovražda voličského hlasu

Putovať k prameňom riek s cieľom ratovať skazu po povodni je málo užitočným výletom. Zopsuté je zopsuté a zratovať treba vytopených. Avšak putovať za poznaním povodňových príčin s cieľom spraviť nápravu pre budúcnosť už má väčší zmysel.

Explózia škandálov z nedávnej minulosti priniesla do spoločnosti hlboké sklamanie,  ale aj výbuch emócií a pocit márnosti. Ozajstná potopa. Ale napriek ťažobe uplynulých týždňov sú vzduté  emócie pre nás lepší signál ako rezignácia. Nech sú akékoľvek, svedčia najmä o sklamanej viere v schopnosti našich zástupcov.

Ktorým smerom hľadať nápravu v náhlom hneve verejnosti na škandály posledných mesiacov? Niekoľkotýždňové putovanie rozhorčených mladých ľudí medzi štátnymi, vládnymi a straníckymi úradmi pôsobí skôr bezradne ako hľadajúco. Zato návodov čo so stratenou dôverou je zo všetkých strán neúrekom. Najhorší z návodov radí voličskému hlasu spáchať samovraždu - odporúča hádzať do volebnej urny čistý list. Tento bizarný akt neposunie hlas do neba, ba ani len do očistca. Samovražda ostane  samovraždou: niekto zaplače, iný sa poteší, že netreba splácať dlhy... a o hlas sa podelia veselí pozostalí.

V predvolebných emóciách mi chýba cesta k prameňom. Kde sú príčiny fatálneho zlyhania štátu? Vari len nie v kolujúcich spisoch o fatálnom zlyhaní štátu? Predsa ešte máme akú takú historickú pamäť, nestratili sme ju úplne a načisto, ako by si to niektorí politici priali. Žiaľ, len malá časť občanov cíti hlbokú stigmu zo začiatku reťaze štátnych zlyhaní. Z jeho fatálneho zlyhania v čase únosu Michala Kováča mladšieho, vraždy Róberta Remiáša, prípadu Hedvigy Malinovej... Reťaz  zlyhaní dodnes ukazuje politikom a nielen im, čo všetko sa smie, ak sa to umne zaobalí do perfídneho právnického jazyka a posunie škrípajúcej súdnej mašinérii.

Ak je teda požiadavkou dňa čistota politiky, nezaobíde sa to bez nepríjemnej cesty k prameňom. A sú to aj politici, ktorí sa tam budú musieť vrátiť. Preto, aby sa pravidlá džungle vykázali z krajiny. Inými slovami - bez vyprášenia špinavého koberca, ktorý časť politikov urputne drží na podlahe a nedovolí s ním hýbať sa spoločnosť nepohne ani o krok. Takže, otázka pre tieto dni – bude tu džungľa, alebo kultúrna krajina? Rozhodnú voliči, ktorých hlasy ostanú nažive.

Peter Juščák