Šándor Márai, zaprisahaný nepriateľ diktatúr

Košický Franz Kafka

Slovenské centrum PEN, Obec spisovateľov Slovenska, Slovensko-český klub, Košický občiansky klub a ďalšie organizácie pripravili v novembri 2003 s podporou Medzinárodného visegrádskeho fondu medzinárodnú konferenciu s názvom 

"Šándor Márai, zaprisahaný nepriateľ diktatúr".

Tento prozaik, dramatik, novinár, košický rodák a svetobežník si svojím dielom a životnými postojmi rozhodne zaslúžil pozornosť nielen svojich rodákov, ale aj širšej európskej pospolitosti. Po desaťročiach mlčania okolo tohto autora vznikla nádej, že v jeho rodnom meste sa bariéra mlčania okolo neho prelomí s definitívnou platnosťou.

Šándor Márai sa narodil v Košiciach v roku 1900 a ako každý citlivý a vnímavý človek bol aj on citovo pripútaný k miestu a mestu, ktoré formovali jeho vzťah k svetu, k hodnotám. Tento hlboký vzťah sa celkom pochopiteľne dostal aj do jeho literárnej tvorby, a tak dnes môžeme čítať jeho svieže eseje a poviedky, romány... časť jeho tvorby sa viaže aj ku Košiciam. Na jeho literárnej tvorbe je zaujímavé, že na mnohé diela nesadol prach. Bude to najskôr tým, že úprimná a láskavá výpoveď spisovateľa spojená s talentom celkom ľahko vzdoruje nánosom času a lacným lákadlám, ktoré prináša každá doba. Tak ako pred 60 rokmi si môžeme s úžasom prečítať Máraiovo dielo aj dnes a konštatovať, že autor mnohé z myšlienok vyslovil práve včera.

Konferencia o tomto zaujímavom spisovateľovi dostala názov Šándor Márai - zaprisahaný nepriateľ diktatúr. Je to však len jeden z jeho rozmerov. V čase, ktorý žijeme, žijeme obklopení predsudkami - ideologickými, politickými, nacionálnymi, lokálnymi. Sme obklopení aj neznášanlivosťou a tu zrazu prichádza spisovateľ, ktorý nerozdeľuje, ale spája. Autor, ktorý nadovšetko miloval slobodu slova a ducha, zavrhoval diktát, totalitu, alibizmus a zbabelosť. Môžeme si položiť otázku, kedy sa z občana, spisovateľa, básnika, Slováka, Maďara, Rusína, Nemca stáva Európan? Odpoveď nie je taká zložitá - ak človek pochopí, že rôznosť jazyka a kultúr ľudí nerozdeľuje, ale spája.

Šándor Márai, maďarský spisovateľ, košický rodák, občan, Európan to pochopil a jeho dielo aj dnes oslovuje čitateľov vari vo všetkých európskych jazykoch. Konferencia o Šándorovi Máraiovi mala za cieľ predstaviť tohto autora z viacerých uhlov. Jeho viacrozmerná osobnosť rozhodne stojí za to. Tak ako Praha má svojho nezabudnuteľného Kafku, Košice majú svojho Máraia.

Na konferenciu prijali pozvanie zaujímavé osobnosti z Poľska (Feliks Netz), Maďarska, (István Fried) a z domácich účastníkov prijali pozvanie mnohí autori a záujemcovia o život a dielo Šándora Máraia - Stanislav Rakús, Ladislav Zeman, Lajos Gyure...

Feliks Netz sa dielom ale aj osudom Šándora Máraia zaoberá celý život. Jeho životným osudom aj dielom je rovnako fascinovaný ako mnohí Máraiho obdivovatelia a hľadajú v jeho živote univerzum ľudskej čistoty mysle. Nie je preto náhoda, že Feliks Netz hľadá paralely medzi poľskými spisovateľmi a osobnosťami, ktoré trpeli pre svoje myšlienky a názory, museli opustiť svoju vlasť pred totalitným molochom, podobne ako ju musel opustiť Márai. Pripomína Máraiho zápis z denníka z prvého mája 1948 - Mesto pláva v červenom. Nad bránami domov portréty Marxa, Lenina, Stalina, Táncsicsa, Kossutha, Petofiho, Gero i Rajka. Idem od nemocnice a vidím že sa všetci vydali na pochod, aj lekári. Pýtam sa, či aj chorí majú sa zapojiť do pochodu. Upokoja ma, že nie. Ale nebolo by zvláštne, keby psychicky chorí spoznali vinníkov červených potokov krvi...

Feliks Netz porovnáva osud emigrantov strednej Európy - Kunderu, Czeslawa Milosza, Witolda Gomrowicza a pripomína tragédiu európskych intelektuálov. Po celé dlhé 20 storočie putujú svetom odlúčení od vlasti, pretože nadovšetko milujú slobodu a nikým si ju nenechajú vziať. "Skutočnou vlasťou človeka je jeho jazyk" hovorí Márai na sklonku svojej literárnej kariéry, žijúci dlhé roky v Paríži a v USA.

Podobne sa Máraia životom a dielom zaoberá Doc. Mária Bátorová. Skúma a podáva osudy a diela W. Gombrovicza, Š. Máraiho, a J. C. Hronského. Všetci traja porovnávali skutočnosť krajiny, z ktorej vyšli a svoje postavenie v nej s postavením inde, v inej krajine. U všetkých troch vnímame pocit osamelosti, výlučnosti a vylúčenosti. U každého v inom čase, z iných dôvodov, ale s rovnakým výsledkom: široko a intenzívne koncipovaným románovým dielom, reflexiou tohto stavu v umeleckom diele.

Ladislav Zeman pozoroval Máraiov vzťah k mestu a tvrdí, že Márai má k svojmu mestu - Košiciam - veľmi zaujímavý vzťah a ten je integrálnou súčasťou jeho diela. Ozýva sa v autobiografii Vyznanie mešťana, v historickej dráme Košickí mešťania, v štúdii Košická hliadka, a rozoznateľný vzťah má aj dielo Vzbúrenci. Najsilnejšie sa však ozýva v románoch Žiarlivci a v cykle Dielo Garrenovcov. Ladislav Zeman uvádza, že sprítomňovanie rodného mesta slúži ako návod na orientáciu v ňom, čo potvrdzuje aj Otto von Habsburg. Ten správkyni pamätnej izby v Košiciach povedal, že "nemusí vstúpiť do Košíc, ale prostredníctvom Máraiovho diela dokonale pozná ich atmosféru, vie, kde leží Bankov, Anička, kde je Dóm".

Košický rozmer Máraia postihuje aj Stanislav Rakús, ktorý o ňom uviedol že "nie je to nijako zvláštne, že Šándor Márai prikladá k pocitom a úvahám, podnieteným hrobmi a kryptou, hneď aj fakt pohľadu na mesto. Je to preto, že Košice sú panoramatickým priestorom, mestom výhľadu, perspektívy."

Peter Rákos, košický rodák ako Š. Márai, hungarista, žil a pôsobil v Prahe ako profesor Karlovej univerzity, bol mimochodom jedným z organizátorov Palachovho pohrebu. Pri príležitosti pozdravenia Máraia pri jeho sedemdesiatinách pripravil Lyrickú hliadku (Kalligram 1995) . Rákos v reflexívnom pozdrave putuje Košicami a okolím po tej istej ceste ako Márai pred 30 rokmi. Je to Mlynský náhon a Mariánsky dvor a ďalšie miesta po Bankov a späť. Rákosovi sa zdá, že Dóm skromne odpočíva uprostred zanedbaného radu domov a poklesnutej dlažby. Pretína Mäsiarsku ulicu, kde sa narodil, prichádza do centra, pri Levočskom dome zabočí k Náhonu. V priebehu púte mestom definuje Máraiho meštiactvo, patricijský štýl života, ktorý spisovateľ nenašiel potom nikde na svete. Neskôr Rákos poukázal na Máraiho črtu, že v období emigrácie si Márai všímal problém národov susediacich s Maďarmi i problémy malých národov vôbec. "Nemôžem to dokázať, ale chcel by som veriť, že impulzom bolo jeho rodné mesto. Košická spolupatričnosť, ktorá vždy tlmila etnické rozdiely".

Myšlienka usporiadať konferenciu o košickom rodákovi, ktorý svojím dielom a najmä životnými postojmi oslovil kultúrnu časť Európy a zaiste i sveta ukázala, aký veľký dlh máme v meste, ale i na Slovensku voči tomuto nevšednému autorovi. Ukázalo sa, koľko predsudkov je stále v nás - Košičanoch, Slovákoch, Maďaroch - a celkom zbytočných. Márai, ako správny intelektuál 20. storočia pochopil, kam vedú predsudky a obmedzenosť a nabádal celý život k občianskemu otvoreniu sa.

Chcem veriť, že jeho socha, ktorú odhalia na jeseň tohto roku a bude zdobiť malé námestie v Košiciach, bude po jeho pamätnej izbe ďalším impulzom k tomu, aby sme veľkému rodákovi vzdali úctu, ktorá mu patrí.

Ladislav Zeman prišiel so zaujímavou myšlienkou. Výskum pozostalosti Š. Máraiho prebieha v Budapešti a v posledných rokoch vyšiel v Maďarsku celý rad štúdií. "Nazdávam sa, že aj v jeho rodisku by sa mali vytvoriť podmienky na skúmanie jeho tvorby, jeho odkazu. Prvým krokom by mohlo byť zhromaždenie jeho prác aspoň českých a slovenských prekladov a príslušnej sekundárnej literatúry." Zápisy obdivovateľov Šándora Máraiho v pamätnej izbe na Mäsiarskej ulici nás zaväzujú k tomu, aby sme hlas košického Kafku počúvali pozorne - je aj dnes, po mnohých rokoch moderný a inšpiratívny.

PETER JUŠČÁK

Projektový manažér konferencie