Slovenské holubičenstvo ocenené

A je to tu: vysmievači národa to dostali potvrdené – Slovensko je takmer najmierumilovnejšia krajina na svete, presnejšie, štvrté na svete. Toto potvrdenie nám neprišlo len tak, od nejakého spriazneného Jana v hlavnom meste, ale od onakvejšej inštitúcie.

Človek je tvor zvedavý a tak sa pýta – čímže sme si vyslúžili túto poctu, toto ocenenie našej holubičej povahy, obľúbenej to téme našich národných dejateľov a ich nasledovníkov? Nuž tým, že sme neviedli nejaké významné vojny, nijak významne sme sa nepričinili o kántrenie blížnych. A aj ak, tak potom nás v tom predstihli oveľa významnejšie národy, čo radi pripomíname pri každej spovedi z našich ťažko odpustiteľných hriechov minulosti.  Treba povedať, že ani kanóny zo slovenských manufaktúr nespravili bohvieakú dieru do sveta. A tak sme sa celkom nechtiac posunuli na vyššiu priečku v utešenom rebríčku.

Neviem kto dostal nápad zostaviť onen pochabý rebríček „hodnotnej národnej črty“, na ktorú by sme mali byť podľa všetkého právom hrdí. Dôvodov na popredné umiestnenie je zaiste dosť, rozhodne sa nedá obísť nápad popustiť tresty kriminálnikom, zrušiť špeciálny súd, odpočúvať telefóny neposlušným.

Pre pravdu vecí však treba poznamenať, že život v krajine holubičích pováh je proti očakávanej logike omnoho náročnejší než niektorej krajine „jastrabov“.  Zostavovateľ rebríčka do svojich hodnotiacich podmienok totiž nezahrnul isté nedôstojnosti nášho holubičenstva. Napríklad počet unesených príbuzných predstaviteľov štátu. Alebo samoamnestiu iných predstaviteľov. Nerátali ani so samozbitím študentky Malinovej, kým predstavitelia moci už vopred vyrozprávali ako sa vlastne samozbila, ešte než sa skončilo vyšetrovanie. Zraku i uchu zostavovateľa ostali utajené početné vraždy súvisiace s prerozdeľovaním majetkov, aj zopár tých čo súvisia s farbou kože a celkom si vystačil s faktom, že trest smrti je v krajinke zrušený. Nášmu holubičenstvu nesvedčí ani štrnásťmiliardová rozkrádačka v pyramídových hrách rovno pod nosom všemožných a keď je treba tak aj všemocných   kontrolných orgánov. Inými slovami, človek by na takú štatistiku bol aj trocha hrdý, keby nebola od samého začiatku scestná. Veď od rebríčkových katastrof nás mnohokrát ochránila práve iba naša povestná malosť – na veľké vojny sme jednoducho nemali ani ľudí ani peňazí.

Naša holubičia povaha teda nespočíva v tom, že sa premávame premávame po krajinke sťaby hrkútajúci svätci a hostíme všelijaké obecenstvo chlebom a soľou.  Naše holubičenstvo je skôr v tom, že máme plné gate z domácich orlov obyčajných, že ich radšej budeme obdivovať, že si od nich necháme porúčať, než by sme sa im dokázali vzoprieť.

Peter Juščák