Sochy, pomníky, pamätníky

Pravdupovediac, zmocňuje sa ma zvláštny smútok, keď denne vidím, ako davy cudzincov v centre hlavného mesta hladkajú mosadznú hlavu muža vyliezajúceho z kanála a potom sa fotografujú pred alumíniovou postavou Schöner Náciho. Je mi ľúto, že hlavné mesto za celé roky nedokáže vniesť do spomienok turistov niektorú z osobností našej histórie. Nič proti  mužom opravujúcim upchatú kanalizáciu, ani proti čudáckej figúrke z povojnového bratislavského korza. Len sa mi to vidí primálo na umelecké, historické či zážitkové posolstvo odnášané do rôznych krajín sveta.

Na druhej strane sme dlhšiu dobu svedkami, ako sa v obciach a mestách stavajú sochy politickým osobnostiam  – prinajmenšom kontroverzným. Je celkom jedno, či ide o politikov fašistického Slovenského štátu, alebo komunistického Československa. Kladiem si otázku, prečo sa tejto cti dostáva protagonistom totalitných režimov. Ako keby iniciátorom chýbalo dôležité duchovné posolstvo, čin hrdinu, ktorý ich presahuje, či skutok pripomínajúci veľkosť ich rodáka a cez jeho pamätník tak trocha aj dôležitosť spomínaných iniciátorov.

Pokiaľ ide o hold nespochybniteľným osobnostiam, je všetko v poriadku. No naša situácia sa značne sproblematizovala práve tým, že hrdosť na rodáka obrátila svoje úsilie ku kontroverzným postavám.  Mám na mysli sochy, pamätné tabule, spomienkové artefakty – Jozefovi Tisovi, Vasiľovi Biľakovi, Gustávovi Husákovi alebo Jánovi Pješčakovi.

Tému pamätníkov týmto rodákom otvorili dvaja výtvarníci z Košíc, Peter Kalmus a Ľuboš Lorenz, ktorí poliali Biľakovu bustu v jeho rodisku červenou farbou a za tento čin boli postavení pred súd. Vo verejnej diskusii boli snahy o návrat protagonistov totalitných zriadení na priečelia budov odsúdené. Pozoruhodná je však argumentácia strojcov spomínaných pamätníkov. Podľa nich ide o významných rodákov a takýmto je treba vzdať hold, najmä ak iných rodákov naporúdzi nieto. Nie sú ochotní pripustiť zlyhania rodáka a jeho význam nevnímajú v celoštátnom či v európskom kontexte. Vystačia si s jeho údajnými zásluhami pre „obec“ prípadne pre „národ“. Neuvažujú o tom, čo dotyčná osobnosť vytvorila v prospech iných obcí alebo iných národov. Naopak, za najdôležitejšie entity považujú len svoju obec a len svoj národ. Ich zatváranie očí pred pravdou pripomína, že iné obce a iné národy, či národnosti nás nemusia zaujímať, pretože náš patriotizmus skúma svojich rodákov len v hraniciach nášho chotára. A tu vidíme zrážku s kresťanským univerzalizmom, ku ktorému sa hlási veľká väčšina občanov. Ten má celkom jasnú predstavu o obci aj o národe a  stáročné uplatňovanie týchto najvyšších humanistických princípov rozšírilo kresťanstvo po celom svete.

Vyzdvihovať miestne zásluhy rodákov a mlčať o krivdách a zločinoch, ktoré napáchali iným, znamená tichý súhlas s ich zlyhaniami. Prekrúcanie týchto zlyhaní, vymýšľanie dôvodov, vrstvenie apologetických úvah neprekryje skutočnú pravdu. Naopak, zlým skutkom, zamlčaným a  schovaným za kontroverznými tabuľami, je ponúknutá šanca, že jedného dňa sa môžu vrátiť.

Stavať pamätníky kanálovým majstrom a pouličným figúrkam je zaiste znakom nízkeho vkusu. Pripomínať si rodákov s temnou minulosťou už nie je len vecou nízkeho vkusu, ale najmä prihlásením sa k temnej minulosti, kde ocenení rodáci boli jej aktívnymi účastníkmi. 

Peter Juščák, PN 1/2016