Solivarské impresie

Chodíme  po zemi plnej pokladov. Pod nohami máme neznáme zemské hlbočiny, nad hlavou nekonečnú výšavu a kdesi v nás si nesieme dedičstvo svojich pradedov. Sme teda vyzbrojení skvelými možnosťami a ostáva na nás ako s nimi dokážeme naložiť. Či sa budeme ruvať o susedovu medzu, alebo či aj naďalej budeme diabla v nás pripisovať niekomu inému. Alebo sa staneme objaviteľmi seba samých vo vlastnej krajine. Pretože pokladov je okolo nás nepreberné množstvo, len ich nájsť, rozpoznať, pochopiť. Nemusí to byť práve hruda zlata, ani magické čísla ktorejsi lotérie. Pre začiatok možno postačí vedieť niečo viac o kraji kde človek žije, alebo vyrastal, alebo tam jednoducho prišiel.

Raz sa to tu prepadne...

Napokon sa v Solivare stalo presne to, čo predvídal vedec Čľopo Ľompa v novele (s láskavým dovolením čitateľa sa zacitujem)  V očiach soľ: ...tam sú pod zemou čierne diery po vyplavenej soli, raz sa tam možno prepadne celý Šovar a bude...

Pred dákymi desiatimi rokmi sa šovarská zem na kraji obce naozaj prepadla, vznikol kráter hlboký zo tridsať metrov, s priemerom dákych sto a na jeho dne sa zjavila voda. Nik sa tomu priveľmi nečudoval, veď v Solivare sa ťaží soľ odpradávna - tisíc rokov, vravia knihy. Nuž čo sa zo zeme vyťažilo, zjedlo, prečistilo cez ľudské obličky a potom rôznymi rúrkami, kanálmi a riekami stieklo kamsi do svetových  morí, nuž teda tej soli čo sa vlialo do mora, toľko predsa niekde musí chýbať, nie? A chýba to pod zemou v mojom rodnom Solivare, alebo ako zvykneme hovoriť so starými ľuďmi - v Šovare. A čo raz nie je, to chýba a čo chýba, pýta naplnenie. Naplnilo sa teda vedecké proroctvo šovarského vedca Čľopa, že raz sa to tu zrúti. Zrútila sa zatiaľ iba oráčina, a nik poriadne nevie aké tajomné dutiny sa skrývajú v šovarských  zemských hlbinách. Ostáva sa len s ostatnými Šovarčanmi modliť aby sa to nestalo ešte raz, na menej poetickom mieste, - ohyzdnom sídlisku, alebo nebodaj na dvore populárnej pivárne U Greka.

Navštívil som oné priepadlisko ešte ako redaktor rozhlasu popýtať sa, či sa nechystá dáka ďalšia pohroma, lebo paneláky sídliska Sekčov boli vzdialené asi tristo metrov a jeden taký priemerný by sa v podobnej jame stratil aj s obyvateľmi ako nič. Pracovník pridelený ku kráteru, celkom náhodou môj dávny spolužiak, ma ubezpečil, že nič podobné sa už nemôže stať. Medzitým som už pozabudol na technické detaily, ktoré ho viedli k onému optimizmu. Takže celkom presne nevieme prečo sa už nemôže v Šovare zrútiť zem, no vždy, keď sa tam pohybujem, podvedome myslím na to, že nič už nie je isté na našom svete, ani rodná zem pod vlastnými nohami. Priznávam sa, že s myšlienkou geologickej katastrofy sa zapodievam vo chvíľach zvýšenej úzkosti už od útleho detstva. Časom som si však na ňu privykol tak silno, že zrútenie zeme som považoval za čosi úplne nemožné.

Pri prvej katastrofe som si prezrel geologický rez priepadliska a potešene som konštatoval ako užitočné, že doposiaľ sa nám vyskytlo iba jedno. Pretože vyťažené kaverny po rozpustenej soli v hĺbke zeme sa napúšťajú vodou, takže v hĺbkach vznikajú obrovské vodné vaky, a na nich vlastne stojí Solivar so svojimi radosťami i starosťami. Stojíme teda - na vode.

Cesta kráľov

V malom exkurze do histórie chcem poznamenať, že obec Solivar, dnes ako časť Prešova, pôvodne vznikla z troch obcí - niesla viacero pomenovaní, a mne sa najviac pozdáva starosvetský Šovar, ktorý som si ponechal po starých šovarčanoch, preto ho budem uvádzať aj v nasledujúcom pojednaní, s rizikom malých historických nepresností.

Hneď zkraja poznamenám, že z národnobuditeľského hľadiska sa mi páči mätež národností, ktoré sa podieľali na vzniku a rozvoji mojej rodnej obce, pričom o žiadnej z nich sa nedá povedať, žeby mala dominantný vplyv. Aj keď v dnešných časoch buditeľských vášní by malé zakrivenie národného priestoru zaiste prišlo vhod ferkovským historickým výskumníkom, ako aj slovenskej pupkológii. Napriek tomu v Šovare o svetské rarity, odvíjajúce sa od slaných pokladov skrytých pod zemou, núdze nieto.

Podľa pravdivosti historika Prof. Ferdinanda Uličného, základom osídlenia Šovara je slovansko-slovenská osada niekedy spred 11. storočia a možno aj skôr. Ak len trocha poznáme vlažný príklon Šarišanov ku slovenstvu, potom sa pokojne domnievajme, že šlo skôr o slovanskú ako o slovenskú osadu. Ale to len pre poriadok. Lebo už v 11. či 12. storočí pribudla k obci maďarská osada s názvom Sovar, neskôr osídlili Nemci juh obce s názvom Šváby. Šváby kostol nemali, uspostred stála iba zvonica. V sedemdesiatych rokoch ustúpila  ohyzdnému sídlisku, akých máme po Slovensku celé tucty.

Šovar nebol  len kdeaká zabudnutá obec. Naopak, bola významná do tej miery, že sa dostala do dôležitých kráľovských listín. Obec sa spomína ako dôležitý orientačný bod, ako významné nálezisko soli. Dnešnými slovami povedané, obec so strategickou surovinou, a z toho vyplývajúcou dôležitosťou v aj v majetkových vzťahoch. S toľkou pozornosťou kráľov sa môžu pochváliť len máloktoré slovenské pupky sveta.

Podľa neznámeho poľského kronikára z 13. storočia stretli sa uhorský kráľ Štefan I. s poľským kniežaťom Boleslavom Chrabrým v roku 1004. Podľa uzavretých dohôd patrilo poľskému štátu územie po Dunaj, Tisu a Topľu. Aby to bolo jasné a neodškriepiteľné aj iným kráľom, hranicu si spresnili citovaním smeru od Tople k hradisku Soľ. Tam mali byť hranice medzi Ruskom, Poľskom a Uhorskom. Neskôr, v roku 1040 sa údolím Torysy vracali z Poľska synovia kráľa Štefana I.,  Peter a Belo, a pobudli na Hradisku Soľ. Hranice svetov sa teda menia, presúvajú, kľukatia raz tak, inokedy onak, ale zem ostáva, takme tá istá.

Hradisko časom zaniklo, na jeho mieste postavili kostol a zasvätili ho svätému Štefanovi.  O pár sto rokov neskôr, hneď pod kostolom kúpil môj dedo dom a ten sa stal mojim rodným. Ak sa teda na hradisku stretávali stredoeurópski králi, prečo potom nepredpokladať, že sa to udialo pod jabloňami v záhrade  môjho rodného domu? A ak sa hranica troch kráľovstiev stretávala kdesi neďaleko hradiska Soľ, prečo by to nemalo byť v našej hriadke s mrkvou?

Samotný fakt kráľovských návštev by nemusel byť nijako dôležitý, veď si len zoberme koľko významných ľudí nám dnes lieta v nadzvukových lietadlách ponad naše hlavy: koľko prezidentov, ministrov, kráľov, šejkov, šľachticov, spevákov aj bankárov, a nik to ani nepostrehne a keby aj, nik už tomu nepripisuje zvláštny význam. Ale Šovarská výnimočnosť s niekdajšími kráľovskými návštevami je vzácna tým, že je svedectvom o našich rodných končinách, že už pred tisíc rokmi tu vyli nielen vlci, ale vskutku a naozajsky sa tu odohrávali dôležité udalosti, hodné pozornosti kráľov. A naplnili sa slová rozprávky, že veru je čosi aj nad zlato, aj keď je to obyčajná soľ...

Keď prišla z Kijeva moja švagriná a uvidela úžasnú panorámu - kostolná veža na kopci, agátová alej, výhľad na okolité hory a tri hrady, nepokojný Prešov v údolí, a potom učupený dom, - vtedy krátko povedala: na tomto mieste je priveľa duchov. A hoci dlhé roky stál dom prázdny, bývať v ňom odmietla. Áno, je to miesto plné duchov - mŕtvych obyvateľov prastarého hradiska, vojakov všelijakých mocností od Ázie, Turecka, Ruska, po Budapešť a Viedeň a potom samozrejme Nemecka..., miesto plné duchov aj po veriacich Šovarčanoch, roky a roky kráčajúcich na návršie v čase odpustu v prvú septembrovú nedeľu.

Výhľad je dobrý

Komu sa nelení a vybehne spolu s nami na kopec Hrádok, alebo opäť po  našom Várheď a ak mu nezaclonia výhľad košaté agáty, potom zbadá okolitú krajinu v plnej kráse: Čergovské vrchy, Slánske pohorie a Stráže. Na okolitých kopcoch hrady - Šarišský, Kapušiansky, a Zbojnícky zámok, no a štyri šovarské kostoly. Vlastne jeden z kostolov je len banícka kaplnka a o ďalší z nich sa v takej chvíli opierame chrbtom. V pozadí vidíme okolité obce. Napríklad obec Šalgovík. O ňom starí ľudia hovoria, že za ich čias sa hovorilo, že Šalgovík z týchto miest vidno nebolo, ale potom poklesla celá zem po vydolovanej soli a prizrime sa lepšie - Šalgovík. Ak je to pravda, potom Čľopove proroctvo o zrútení Šovara do pekelných hĺbin i samotné priepadlisko majú svoje základy v ústnom podaní miestneho ľudu.

Soľné spory a výsady

Šľachtic Juraj mal šťastie. V roku 1288 dostal od samotného kráľa -Ladislava IV. do daru obec Soľ a prameň slanej vody. Nevedno čím si Juraj vyslúžil kráľovskú pozornosť, dosť na tom, že obec jestvovala dávno predtým a prameň bol známy až na kráľovskom dvore. Historici predpokladajú, že pôvodné slovanské hradisko Soľ malo chrániť soľnú studňu, ale zároveň slúžilo ako strategické a obranné miesto a bolo registrované jednak v poľskom i uhorskom povedomí. Soľný prameň bol teda známy na širokom okolí. Išlo o jedinečnú vzácnosť a v súvislosti s náleziskom soli vzniklo skvelé banské, neskôr technické dielo na  využitie pokladov zeme, ťažbu a spracovanie soli.

Okolo soľného bohatstva, ako inak, vzniklo aj nemálo sporov. Vďaka nim možno nazrieť do histórie. V 16. storočí bol spor o využívanie soľných nálezísk medzi Soósovcami a kráľom, ktorý trval takmer 50 rokov. Skončil sa kráľovskou výhrou, pochopiteľne. Pozemky s náleziskami soli pripadli kráľovi, ...pretože rodina Soósovcov nemôže vyhrať spor s Jeho Majestátom...píše podľa pravdivosti kronikár.

Šovar, vzhľadom na poklady vnútri zeme, požíval odnepamäti zvláštne výsady. Jednou z nich bolo, že spory baníkov  riešili podľa starých obyčajov banské súdy, nie súdy zemepanské. Z roku 1602 je známy zákaz narušovať, obsadzovať, aleboakokoľvek inak zneužívať solivarský soľný závod. Prirodzene, z podobných zákazov si tatárske a turecké skupiny spolu s Bočkayovými žoldniermi, nerobili nejaké zvláštne starosti. V roku 1608 obsadili Šovar a soľný závod dokonale vydrancovali a zničili.

Soľný monopol, tzv. soľný regál ustanovili uhorskí panovníci. Jeho história však siaha oveľa hlbšie, veď o jedinečný poklad akým odjakživa bolo nálezisko soli, sa bolo treba náležite starať. A to nielen z hľadiska dolovania a predávania soli, ale aj ochrany pred konkurenciou. Načo by nám boli naše soľné pramene, keby obchodníci dovážali soľ z Marmaroša alebo Wieliczky? Z roku 1405 je známa úprava regálu kráľom Žigmundom. Soľný regál znamenal presné vymedzenie ako nakladať so soľou a samozrejme, zákaz dovozu cudzej soli na územie Slovenska. Kláštory, duchovní, šľachtici a iní privilegovaní mali možnosť poberať soľ bezplatne. V priebehu rokov boli opatrenia okolo soli viackrát zmenené. V roku 1786 v inštrukcii o kontrabande soli sa presne vymedzujú tresty za krádež a pašovanie soli. Soľné teritória si zriaďovali panovníci v každej oblasti soľných nálezisk a represálie za porušovanie obmedzení bývali veľmi tvrdé. Domáca výroba však pre oblasť Slovenska nestačila a soľ sa napriek zákazom tak či tak pašovala. Po roku 1918 sa predpisy o soľnom monopole dostali aj do československého právneho poriadku.

Šovar - Solivar, prešiel zaujímavým vývojom a jeho svedectvom je aj množstvo názvov pod ktorými obec vystupovala v písomnostiach i v skutočnom živote. Len si vezmime: Soľ, ako názov starého slovanského hradiska, aj ako samostatná slovenská obec, či  Sovar, ako maďarská časť obce, ďalej Sopotok, Soľná Baňa, Šváby, Salzburg. Podľa rôznych historikov rôzne: Städtchän, Oppidum, Marktflekten, Sovarinum, Salisburgum, Salz-Gruben, potom oficiálny názov obce od r. 1918 - Soľnohrad  a napokon od r. 1928 - Solivar. Šovar nikdy nebol mestom, nemal mestský ráz, ani naň (do dnešných dní) neašpiroval. Blízkosť Prešova z neho vycicala všetky potrebné náležitosti aby sa obec stala mestom. Zato bol Šovar najväčšou dedinou v okolí a túto vlastnosť si ponechal až do jeho pripojenia k Prešovu v 70. rokoch.

Zvláštnosti z dávnejšej  histórie

František I. schválil v roku 1799 že robotníci v Salz Handli tvoria samostatnú obec kde mali zabezpečený štatút, policajný poriadok, pravidlá spolunažívania a rovnosť pred zákonom. Každú nedeľu zasadal obecný banský súd. Spoločenské postavenie obyvateľov  soľnobanského handľu je  podľa autorov charakterizované ako stupienok medzi civilizovanými obyvateľmi mesta a menej vyspelým vidiekom. V časoch núdze o prácu na handli odchádzali Šovarčania za prácou po celom Uhorsku, ale na jeseň sa zakaždým vracali domov. Od obyvateľov susedných obcí sa líšili aj obliekaním. Obyvatelia Soľnej Bane si hovorili aj Baňasi a toto pomenovanie si pamätám z detstva aj ja, tu a tam sa vyskytne aj dnes. Ženy baňasov sa zaoberali paličkovaním čipiek a tieto boli obchodníkmi rozvážané do ďalekých krajín a draho sa predávali. Hovorí sa, že čipkárska tradícia v Šovare vznikla po katastrofe v bani, keď voda zatopila štôlne a baníci náhle prišli o prácu. Vtedy vraj ženy baníkov začali s paličkovanými čipkami, ktoré ich neskôr preslávili.

K incidentu pri ochrane historických práv baňasov došlo v roku 1754, keď úradníci šarišskej župy sa pokúsili spisovať majetok Baňasov. Stretli sa s protestami obyvateľov  a len úradníci soľného závodu zabránili tragédii, keď stoličných zamestnancov chceli zhodiť do ťažobnej jamy. Treba poznamenať, že Baňasi stavali domy na erárnom pozemku a súd obecného banského úradu bedlivo sledoval majetkové pomery v obci. V roku 1794 sa v Šovare konala vojenská verbovačka. Obyvatelia boli od vojenskej služby oslobodení, preto došlo k protestom - šovarčania spustili poplašné zvonenie a verbovačov vyhnali z obce.

Druhy soli

O dejinách ťažby soli obšírne píše Štefan Butkovič. Hovorí o viacerých druhoch soli, ktorá sa v Šovare dorábala počas jestvovania soľnobanského handľu. Len jedna z nich - Kührsalz, vraj mala dohromady 35 druhov. Hoci sám vzápätí spochybňuje toľký počet, vymenuváva početné druhy a popisuje ich pôvod. Prvou a najlacnejšou surovinou určenou na solenie jedla bola prostá soľanka z prameňov okolo potoka. Slané pramene boli dlho zdrojom soli pre obyvateľov Šovara, baníkov a zamestnancov handľa. Spory okolo bezplatného využívania prameňov začali až keď prameň určený na toto zásobovanie - vyschol.  Treba však poznamenať, že viaceré pramene dali banskí úradníci zámerne zasypať, aby prameň určený ako deputát bol len jeden. Ajhľa, každý prameň raz vyschne.

Kühr-Salz, bola menejhodnotná soľ dobývaná banským spôsobom, presnejšie povedané, pozhrabované zvyšky soli. Kvalita dolovanej soli sa odvádzala od množstva prímesí ktoré obsahovala, najčastejšie to boli ílovité prímesí, ktoré ju farbili do siva. Čistá, biela kamenná soľ bola skôr zvláštnosťou ako pravidlom. Formovaná soľ, boli to balvany a bloky, ktoré sa opracovávali do akejsi prepravnej, skladnej polohy. Zvyšky po opracovávaní, sa nazývali spoločným názvom drobná soľ. Ďalšie mali názvy ako blativá, zlepená, drvená.

Prirodzene, najkvalitnejšia soľ bola biela kryštalická, dolovaná v bani, alebo biela, odparená zo soľanky. Bielosť soli závisela od prímesí suroviny - ílovitých častí, alebo rôznych nečistôt z technologického procesu a skladovania.

Panvová soľ bola zo zvyškov panvového kameňa, usadeného na dne varných nádob. Raz za čas sa panvy čistili, kameň otĺkol a poslúžil ako menej kvalitná soľ.

Studničná, alebo  cisternová soľ bola vlastne soľou, ktorá kryštalizovala na drevených zariadeniach studní a cisterien. Vytvárali sa tam kryštály soli až niekoľkocentimetrovej veľkosti a takisto poslúžili ako zdroj pomerne kvalitnej soli.

Červená soľ, zafarbená  oxidom železa z varných panví, nebola nijako vítaným artiklom na handli. Po sporoch o jej škodlivosti bola snaha vyvarovať sa korózii zariadení. Panvová, cisternová, aj červená soľ poslúžila ako deputát  dôchodcom a zamestnancom handľu.

Podľa zafarbenia sa vydolovaná soľ ešte rozlišovala na bieložltú, žltosivú, ale i ďalšie ako sudová, vzorková, kusová,  stupňová - všetky podľa spôsobu dobývania.

Za zmienku stojí spomienka na starú, hrubozrnnú soľ zo starého závodu v Solivare ešte v šesťdesiatych rokoch. Jej hrúbka bola asi polovičná ako je bežný kryštálový cukor a bola pomerne vlhká. Solenie hrubou soľou malo svoj zvláštny gríf, hmat medzi palcom, ukazovákom a prostredníkom mal zakódovanú pamäť pre presné množstvo slaných kryštálov potrebných na osolenie toho alebo onoho jedla, alebo váry. Hrubá kryštalická soľ prirodzene obsahovala viac viazanej vody v kryštáloch, preto bola aj relatívne menej slaná. Jemnú soľ z nového závodu v Prešove, jemnú bielu múčku v Solivare nekupoval  nik a ak, potom to bol zaručene človek neznalý varenia, pretože všeobecne sa tradovalo, že s jemnou soľou sa dobre odhadnúť jej množstvo jednoducho nedá. Keď starý závod zrušili a hrubá soľ zanikla, nastal kuchynský chaos, pretože preorientovať sa na jemnú soľ znamenalo pozmeniť zakódovanú pamäť troch dôležitých soliacich prstov. Preto sa dlhší čas v Šovare a na okolí jedlo raz nedosáľalo, inokedy presáľalo, kým si všetci neprivykli na jediný druh soli.

Pamiatky

Za najvýznamnejšiu pamiatku Šovara považujem tú, ktorá tam už nie je. Ide o kaplnku, vytesanú do soli v hlbinách zeme. Mala riadnu kazateľnicu, lavice, oltár a bola vyzdobená sochami zo soli. Nevedno, či slúžila baníkom na bohoslužby, alebo plnila len úlohu akejsi reklamy pre prípadných návštevníkov - obchodníkov, úradníkov, šľachticov. Po tom ako podzemné priestory zaliala v roku 1752 soľanka, ostala soľná kaplnka navždy pochovaná v hlbinách zeme. Nik by si dnes netrúfal povedať, či ešte jestvuje z nej nejaké torzo, či podľahla spodným prúdom vôd.

Ak sa zahľadíme z Várheďa po okolí, odmyslíme si ohavné sídlisko zvané Sekčov, potom nadobudneme dojem, že kultúrnou pamiatkou by mohol byť celý Šovar. Budova varne, na náprotivnom návrší Gápeľ nad šachtou Leopold s jedinečným dreveným vrátkom, kedysi ťahaným koňmi. Klopačka na halde hlušiny, zvolávajúca baníkov do práce. Banícka kaplnka z roku 1832. Četerne - zvláštna budova postavená na svahu, kde samospádom stekala soľanka dômyselnými drevenými žľabmi do mohutných drevených kadí - zásobníkov a potom  sa dostávala na miesto spracovania - do varne. Prechádzka po vŕzgajúcich slaných schodoch je fantastickým zážitkom, v týchto miestach je ešte aj vzduch presýtený soľou.

Varňa František je už takmer obnovená. Už-už hrozilo, že vzácna budova so zariadením sa pominie ako mnoho pamiatok, na ktoré jednoducho nebolo času, chuti a peňazí, no napokon predsa len došlo k oprave budovy. Budovu sa podarilo zachrániť a ak sa ju aj podarí sprístupniť, bude o dôvod na radosť viac.

Šovar postihli tri neľútostné požiare, ktoré sa zapísali do jeho histórie - jeden prepukol v roku 1801, kedy vyhorelo 52 domov a postihnutým rodinám  pomáhali zbierkami z celého Uhorska. Druhý požiar je nemenej bizarný z roku 1819, kedy ľahla popolom varňa a okolité stavby. Tretí zničujúci a najmä celkom nepochopiteľný, pretože zariadenia dávno neslúžili svojmu účelu - v  roku 1986 do tla vyhorela budova skladu soli z roku 1825.

Sklad soli bol dominantnou budovou areálu. V štyroch podlažiach bolo sedem komôr a celá konštrukcia krovu bolo ojedinelé dielo zostavené z bezpočtu drevených trámov. Napriek tomu, že existuje dokumentácia spomínanej konštrukcie, ťažko je uveriť, žeby sa niekto pokúsil o rekonštrukciu tejto budovy.

Čo si pamätám, nikdy sa v tejto rozmernej budove nič nedialo a chátrala, rovnako ako istý čas chátrali všetky stavby a zariadenia. Akurát sa v  ich okolí i v budovách samotných potulovali rómski obyvatelia a odoberali čo sa ešte odobrať dalo. Od zničujúceho požiaru skladu sa k nebu týči len veža s priečelím budovy a holé múry ako svedectvo komunistickej pseudostarostlivosti o historické pamiatky. Takže, zo Šovara ich utešene ubúda. Čo nezničí požiar, vezme voda, zarastie trávou, alebo rozoberú Rómovia.

Detstvo býva zelenej farby

Nespomínam si, žeby nám boli v škole nejako významne pripomínali jedinečnosť našej rodnej obce, práve tak, ako ju nepripomínali ani v iných mestách a obciach. Nie som si celkom istí či to robia napríklad dnes, v časoch spuchnutého, neužitočného pseudovlastenectva, ale súdiac podľa skúsenosti môjho potomstva zdá sa, že skôr nie ako áno. Takže našu hrdosť na rodisko sme si pre seba objavovali sami, v tieni internacionálnych nezmyslov a klamstiev.

 V časoch romantického detstva sme, pochopiteľne, museli preskúmať šovarskú históriu po svojom. V prvom rade sme preliezli uzulinkým okienkom do podzemia kostola na Hrádku, presvedčiť sa, či naozaj sú tam uložené mŕtvoly. Boli tam, v krypte, na svojom mieste. Niekto však už bádal pred nami, lebo veká truhiel boli odkryté a nebožtíci boli porušení. Spomínam si, ako ono stretnutie s mŕtvymi na nás zanechalo zvláštny dojem. V temnotách krypty na prastarom vŕšku sa nás dýchla prastará história a čosi tajomné, čo sa nijako nedalo definovať, ostalo v nás.

Rovnako bolo pre nás nekonečne príťažlivé dostať sa  v noci do kostolnej veže až k spiacim holubom medzi zvonami a pozorovať nekonečnú čierňavu prežiarenú zlatými svetielkami po okolí. Nazrieť do drevených kadí na skladovanie soľanky, odlúpnuť kryštalizovanú soľ z prastarého dreva a olízať, zistiť, či je naozaj slaná, zaliezť do zavalenej podzemnej chodby v pivnici niekdajšieho úradu a primyslieť niečo z hrôzostrašných historiek a napokon nájsť starý, hrdzavý nemecký samopal a prilbu. A všetko vôkol zelené a zelené. Do čias, kým na západné stráne Solivaru nezasiali škaredé, betónové sídlisko.

Šovarské osobnosti

Historické publikácie o Šovare úzkostlivo pripomínajú šovarskú pýchu - vyspelé robotnícke hnutie. Povinná hrdosť mnohých autorov pripomína, že komunistická strana  bola v Šovare založená už v roku 1920, ej hor´ sa sveta proletári. Pravdou je, že baníci a robotníci tu mali svoje korene od čias prvej ťažby soli a že starosvetské privilégia stavali Baňasov do výnimočného postavenia. Pridal sa k nim aj môj dedo, tesársky majster. V časoch núdze o prácu živil svoju početnú rodinu remeslom v Budapešti. Po druhej svetovej vojne sa však sen o novej, lepšej spoločnosti rozplynul ako voda, najmä keď komunisti vzali opraty do rúk a ukázali ako to vlastne s novým svetom myslia. Okúsil neprávosti Rakúsko-Uhorska, prvej svetovej vojny, hospodárskej krízy v Československu,  Slovenského štátu a ďalšej zničujúcej vojny, aby napokon úplne zbavený ilúzii o lepšom svete zomrel uprostred stalinských čistiek v päťdesiatych rokoch...

Na pozadí ružových obzorov komunizmu rozhodne je treba spomenúť Štefana Pazderu, muža, ktorý sa významne pričinil o poznanie jedného zo nekonečných  rozmerov zločinnej komunistickej ideológie. Ide o odvlečených občanov Československa do lágrov Sovietskeho zväzu. Ako prvý po 89. roku upozornil na skutočnosť, že v 44. až 46. roku odvliekli orgány NKVD tisíce a tisíce občanov bývalej republiky do pracovných táborov. Štefan Pazdera prehovoril a zrazu sa ukázalo, že hon na ľudí nebola nijako sporadická a náhodná záležitosť, ale cielená a naprogramovaná akcia so zámerom zabezpečiť zdravých a mocných novodobých otrokov do sovietskych baní, na stavbu priehrad a ďalších mnohých pomníkov komunistického režimu. Štefan Pazdera otvoril bolestnú kapitolu  našich dejín a presvedčil politikov, že je zahodno zaoberať sa ňou. Výsledkom bol vznik Konfederácia politických väzňov so Sekciou nezákonne odvlečených a postupné odškodňovanie tých čo prežili. Jeho úmorné úsilie som mal možnosť sledovať zblízka, v niečom snáď pomôcť, no najmä obdivovať odvahu, statočnosť, húževnatosť a more práce, ktorú so svojou nebohou manželkou celkom nezištne vykonal pre tisícky nešťastných osudov, väznených, prenasledovaných občanov. Všetko s cieľom, aby sa ako-tak učinila zadosť spravodlivosti.

Niekedy spolu sedávame v jeho kuchyni, popíjame kávu, cez okno sa na pozadí starých banských tajchov striedajú ročné obdobia. Pozrieme si listy doslova z celého sveta, od Škvoreckého z Kanady, známych i menej známych osobností z okolitého sveta, aj mnohých "prevedených", ktorým v päťdesiatych rokoch zachránil život keď ich prevádzal cez zelenú šumavskú hranicu. Tisíce odvlečených do nekonečných sovietskych stepí a sibírskej  tundry sa obracalo práve na neho, sem, do neveľkého šovarského domčeka vedľa potoka. Štefan Pazdera bol považovaný za kontroverznú osobnosť s nejasnou minulosťou ešte v časoch Slovenského štátu. Neviem k tomu povedať nič. Len toľko, že množstvo starcov a starien, ich potomkov hľadalo zvyšky spravodlivosti na posledné dni u človeka, ktorého kriminalizoval samotný minister kultúry a vládny denník štátu, ktorému Štefan Pazdera nezištne pomáhal. Neostáva mi nič iné, len pupok šovarského sveta prepustiť zo záhrady môjho rodného domu, kde sa stretávali európski králi - do Pazderovej kuchyne. Tu, na jeho stole sa sústredila bolesť a utrpenie tisícov novodobých otrokov, ktorí sa na sklonku života dočkali čohosi, čo vzdialene pripomína príchod spravodlivosti. 

Stále verím, že najväčšie poklady treba hľadať v človeku. Verím aj tomu, že dostať poklady zo zeme, dať im ten správny tvar, cenu a miesto je jednoduchšie, než to isté učiniť u človeka. Presvedčiť ho, že stoja za to, aby sa dostali na svetlo božie, že neostane po nich kaverna ako po vyťaženej soli.

Peter Juščák

november 2001