Spieva sa vždy

Noči stali dlinnej, nebo stalo temnej, pod Varšavoj soldaty rassedlali konej, byl korotkij prival... spieva sa v sovietskej bojovej pesničke, akých sa stovky vyrojili po skončení vojny. Autorom textu bol známy sovietsky básnik Jevgenij Dolmatovskij a hudbu zložil nemenej známy hudobný skladateľ Mark Fradkin. Obaja umelci sa dožili vysokého veku a po páde komunizmu sa mohli stať aj svedkami, ako ich pieseň zapôsobila na poľských poslucháčov. Vojnová pesnička totiž nie je ničím iným, než akýmsi popevkom o tom, ako sa sovietske vojská v čase Varšavského povstania zastavili pred Varšavou. Mali krátky oddych, ako sa spieva v pesničke, v skutočnosti sa na príkaz Stalina nečinne prizerali, ako nemeckí fašisti utopili povstanie v krvi. Z Varšavy sa stal obrovský cintorín.

Poľské utrpenie sa týmto činom neskončilo. Orgány sovietskej politickej polície NKVD usilovne pátrali po vojakoch „nesprávnej“ Armie Krajowej generála Vladislava Sikorského. Nič na tom, že títo bojovali proti nemeckým okupantom, päťdesiattisíc z nich zavliekli do sovietskych táborov GULAG! Samotný generál zahynul pri dodnes nevyjasnenom leteckom nešťastí.

Máloktorý národ sa dostal do takého ohromného tlaku ako Poliaci v čase vojny. Na jednej strane nemecký fašizmus, na druhej strane sovietsky komunizmus. Poľskí hrdinovia umierali nielen v Katynskom lese, ďalšie tisíce tých, čo prežili zápas s fašizmom, umierali od hladu, vysilenia, zlého zaobchádzania po celom Sovietskom zväze. Taká bola odmena za vzdor proti komunizmu, taká (alebo dosť podobná) je odmena za vzdor proti autoritatívnej moci. Obe totality sa zhodli v jednom – demokracia je jej najúhlavnejším nepriateľom a poľský ľud tú zhodu pocítil na vlastnej koži.

Od Varšavského povstania uplynulo sedemdesiat rokov. Poľský národ z tohto neuveriteľného utrpenia vydal zo seba ohromujúci plod, Karola Wojtylu. Dal ho nielen sebe, Jána Pavla II. majú za svojho všetci ľudia dobrej vôle.

Fradkin a Dolmatovskij sa dožili požehnaného veku. Ich pieseň dávno zapadla prachom, kto by sa k nej vracal. Prešlo sedemdesiat rokov a opäť sa spieva podobným hlasom. Ale vraj bez servítok, tu počúvam, že dokonca aj o zabíjaní, vraj je to umenie a sloboda slova...