Spisovatelia pred ďalšou hrubou čiarou

November 89 vniesol medzi spisovateľov nečakaný priestor slobody a nie každý autor dokázal uniesť názorovú otvorenosť, pluralitu a slobodu slova. Pre niektorých nebolo a dodnes nie je jednoduché vzdať sa desaťročí posluhovania režimu, ani svojich osobných koreňov posplietaných s koreňmi vtedajšej ideológie. Aj to je dôvod, že dodnes máme dve spisovateľské organizácie, Spolok slovenských spisovateľov a Asociáciu organizácií spisovateľov Slovenska.

Organizácie združené v Asociácii sa doposiaľ prezentovali ako občianske s nadnárodným presahom, Spolok sa orientoval viac dostredivo, národne a matičiarsky. Vypovedajú o tom aj periodiká, ktoré vydávajú obe organizácie, alebo ich členovia cez svoje iniciatívy. Spolok vydáva Literárny dvojtýždenník a Dotyky. Úzko spolupracuje s matičnými Slovenskými pohľadmi a Slovenskými národnými novinami. Členovia Spolku vydávajú a riadia časopis Kultúra, orientovaný centristicky, národne, s adoráciou niektorých predstaviteľov Tisovho režimu i Tisa samotného.

Asociácia vydávala Kultúrny život a vydáva časopis Romboid. Členovia združení v Asociácii vydávajú časopisy RAK, Vlna a Tvorba. Rak sa venuje prevažne mladšej a strednej generácii, Vlna pôsobí aj s presahom do iných druhov umenia, Tvorba je literárnym a kultúrnym periodikom s tradíciou evanjelického vydavateľa.

Asociácia aj Spolok sa okrajovo dotkli aj politického diania. V roku 1995 vyzval Spolok svojich členov aby sa osobne aktivizovali pri odvolávaní Michala Kováča z funkcie prezidenta. Obec spisovateľov Slovenska združená v Asociácii aj samotná AOSS vydali viacero verejných vyhlásení proti adorácii a propagácii protagonistov slovenského štátu, proti diskriminujúcemu jazykovému zákonu a podobne.

Medzi spisovateľmi jedného i druhého zoskupenia jestvujú lepšie i horšie vzťahy. Tým horším sa prezentoval člen Spolku Drahoslav Machala fyzickým útokom na spisovateľa Tomáša Janovica a jeho manželku. Spolok sa k nemu nikdy verejne nevyjadril, ani sa za konanie svojho člena neospravedlnil. Registrujeme aj mediálne útoky. Najčastejšie majú pôvod v článkoch v Literárnom dvojtýždenníku, posledne aj v Slovenských národných novinách a v rôznych blogoch. Šírenie tohto druhu nepohody zo strany členov Spolku je natoľko hlboké, že Asociácia doposiaľ nevidela priestor na diskusiu o vzájomných vzťahoch. Rezíduá minulosti, najmä komunistická kontinuita bývalého Zväzu slovenských spisovateľov premenená do nacionalistických podôb je pre väčšinu členov združených pod strechou Asociácie naďalej neprijateľná.

Napriek priepastným názorovým rozdielom je dnes na stole zbližovanie oboch organizácií. Celkom nečakane s ním prišiel nový predseda Asociácie, penzionovaný spevák Ľubomír Belák. Nech nikoho nemätie fakt, že spevák sa stal predsedom spisovateľských organizácií v Asociácii a že nie je za ním žiadne literárne dielo. Tento fakt je len ďalším dokladom o vyprázdnenosti doby, ktorú práve žijeme.

Svojvoľnú zjednocovaciu misiu začal Belák v máji na webovej stránke Asociácie nostalgickým článkom k členskému zhromaždeniu Spolku, ktoré hodnotilo svoju činnosť. Prekvapujúci text Belák odmietol v Asociácii vysvetliť a začiatkom septembra pokročil ďalej. Vyzval spisovateľov v Asociácii na publikovanie v Literárnom dvojtýždenníku, (ktorý vedie neslávne známy Pavol Dinka) ako gesta ďalšieho „pokroku“ vo vzájomných vzťahoch. Oznámil aj plán spoločného projektu s (matičným) vedením Spolku - akýsi almanach spisovateľov oboch organizácií.

Tému zblíženia so Spolkom Belák s nikým v Asociácii neprediskutoval a po kritike tejto svojvôle sa ako vždy uchýlil k svojim blogom. Jeho predsavzatie byť zjednocovateľom rozdelenej spisovateľskej pospolitosti je groteskné, žalostné i poburujúce zároveň. Ignoroval skutočnosť, že kým on sa venoval hudbe, desiatky slovenských osobností z Asociácie a Obce spisovateľov Slovenska budovali základy demokratickej spoločnosti, formulovali princípy slobodnej tvorby, zasadzovali sa o porozumenie medzi národmi, ich kultúrami aj spisovateľmi a v takomto duchu tvorili a vydávali svoje diela. Zároveň zvádzali nejeden zápas s protagonistami bývalého režimu. Pritom nie je podstatné, kto je orientovaný viac európsky, svetovo, či národne. Podstatné je, ako ktorý spisovateľ autorsky i ľudsky napĺňa prvky humanizmu, porozumenia, tolerancie. To je priestor pre diskusiu medzi rôznymi názormi, prúdmi a spolkami. Nie na miestach, ktoré si vykolíkoval Belák a tam sa vyhlásil za zjednocovateľa slovenských spisovateľov.

Čas od novembra 89 až dodnes ukázal, že rezíduá minulého režimu medzi spisovateľmi nezanikli. Možno že v budúcnosti vznikne na Slovensku široká spisovateľská diskusia, ktorá pomenuje a vyhodnotí ponovembrový vývoj a jeho prínos v kultúrnom priestore krajiny. No voluntarizmus predsedu Asociácie Beláka ťahá spisovateľov presne opačným smerom. K násilnému stmeľovaniu, zjednocovaniu, združovaniu, ktoré je len pokusom o hrubú čiaru za dvomi desaťročiami práce transformovaných dedičov minulého režimu. A tento Belákov dar väčšina spisovateľov v Asociácii považuje za danajský.

Peter Juščák