Spisovatelia zoznamov

(Vyšlo v knihe Udavačstvo, Kalligram, 2015, zost. Miro Polák)

Ťažko povedať, aké pohnútky viedli ľudí k tomu, že potajomky snovali a spisovali zoznamy ľudí zo svojho bližšieho i širšieho okolia a aký pocit ich sprevádzal, keď kládli meno k menu na základe akési našepkaného pravidla. Ktovie čo cítil onen človek, keď kdesi pri svetle sviečky premýšľal a postupne spisoval na papier aby ho včas vytiahol, postrčil, odovzdal do príslušných rúk a z úzadia, nikým nepoznaný rozhodol o osude iných. Spísaní ani netušili, že ich niekto zoradil pekne k sebe, netušili nič ani o úmysloch a prirodzene, nemohli mať ani potuchy o dôsledkoch tejto zvláštnej činnosti.  

Čo vedie človeka k tejto dávnej a sčasti aj opovrhovanej spisbe? Radosť? Potešenie z pomsty? Pocit zadosťučinenia? Ťažko je s určitosťou posúdiť, koľko je v ich úsilí zbabelosti a koľko naivnej viery, že poslúžia akejsi pochybnej a nedefinovanej dobrej veci, aj keď sa pri službe onej „dobrej“ moci schovávali do anonymity. Partnerom spisovateľa zoznamov je objednávateľ so svojimi jasnými plánmi. Práve tento objednávateľ je pre slabé povahy zviazané pocitmi neuznania a storakých komplexov, a niekedy aj strachu z obyčajného bytia vhodným lákadlom, či dokonca ilúziou akejsi ochrany pisateľa. Potom už stačí malý úkon - doručenie zoznamu do správnych rúk a zo spisovateľa zoznamov sa stal naozajstný udavač.

Avšak duchovným udavačom sa stáva človek už pri neschopnosti čeliť potešeniu zo spisovania zoznamov tých, čo sa nejakým spôsobom líšia a ktorých nedokáže zmeniť ani ovplyvniť, a nedokáže zmeniť ani vlastné opovrhovanie voči ich inakosti. Preto samotné vytváranie zoznamov líšiacich sa ľudí je hotová polcesta k udavačstvu, pričom duchovná podstata udavačstva už bola naplnená. 

V čase na konci vojny chodili sovietski vojaci NKVD s pripravenými zoznamami z domu do domu a brali hlavne mužov, tu na podanie vysvetlenia, tam na pomoc pri rôznych opravách zničených mostov a ciest. Máloktorý z nich sa vrátil domov ešte v ten deň. Spravidla skončili vo vyšetrovniach SMERŠu a potom putovali do pracovných táborov v Sovietskom zväze. Aj na počiatku tejto tragédie boli spisovatelia zoznamov. Vyhotovovali ich miestni komunisti, ale aj pomstychtiví ľudia a mali ich pripravené dávno pred príchodom sovietskych vojakov.

Boli aj takí udavači, ktorí svoj zoznam ani nestihli pripraviť. V Smolníku udala matka svoju nevlastnú dcéru, Elenu Puchyovú. Vlastne vymenila ju za svojho manžela, jej otca. Matka bola pravdepodobne ukážkovou macochou – nikdy Elenu nemala rada, ponižovala ju a krivdila jej ako mohla. Možno to bola temná zášť matky k nevlastnému dieťaťu, možno pomsta za jej bezstarostnú povahu, možno jej pripomínala vlastné neprekonateľné predsudky voči skutočnej Eleninej mŕtvej matke. Takto putovala sedemnásťročná Elena do zberného tábora a ani náznakom netušila to, čo macocha veľmi dobre predvídala - že tu nejde o nijakú pomoc zničenej krajine. Že sa začínajú napĺňať obavy karpatských Nemcov o deportácii na východ...

 V kaukazských táboroch Elena rýchlo spoznala čo je to neľudská drina a umieranie od hladu. Bola jednou z dievčat – hrobárok, ktoré kopali hroby v kamenistej zemi a pochovávali obete týfovej epidémie. Vrátila sa po troch rokoch a priniesla správy o desivých podmienkach v pracovných táboroch a o mŕtvych Smolníčanoch. Prirodzene, stretla sa macochou, ktorá si dávno uvedomila čo spôsobila nevinnému dievčaťu. Trestom za jej udanie bola každodenná Elenina prítomnosť v mestečku, živý svedok nevysvetliteľnej podlosti. Takto sa jej denne pripomínala, ako obraz jej  niekdajšej nenávisti k nevlastnej dcére. Macocha i nevlastná dcéra si ono udanie neskôr vysvetlili a  Elena macoche odpustila. Po čase sa vydala za človeka s podobným osudom, napokon zoznámili sa v lágri. Ale tak ako väčšina mladých žien čo prešli lágrami nikdy nemohla mať svoje deti...

V tom istom Smolníku žil aj Štefan Šlauka. Aj jeho vzali vojaci NKVD a počas vyšetrovania sa mu snažili dokázať, že bol veliteľom Hlinkovej gardy v rodnej obci. Nepomohlo žiadne vysvetľovanie, ani výzvy na predloženie dôkazov. Presvedčenie vyšetrovateľov o jeho vine stálo nad všetkými argumentmi a putoval na východ označený za fašistu a nepriateľa ZSSR. Aj on absolvoval tábory v Osetínsku. Bol z tých šťastnejších čo prežili vďaka svojmu remeslu a vrátil sa domov. Ani po návrate nemal ako bývalý „väzeň“ jednoduchý život. V Gottwaldovej ľudovodemokratickej republike pochopil, že krajina prijala o málo jemnejší sovietsky model spoločnosti a zmieril sa so svojim osudom. Nikdy mu nenapadlo aby pátral po tom ako sa dostal do centra pozornosti NKVD, prečo si vybrali práve jeho, prečo ho súdili za činy, ktoré nespáchal...

Vysvetlenie prišlo až po mnohých rokoch. Jedného dňa ho zavolali k umierajúcej susede v rodnej obci na Liptove. Štefan Šlauka si na ňu pamätal ešte z mladosti a celou cestou premýšľal, prečo ho tak naliehavo volajú k umierajúcej. Privítali ho ako vzácneho hosťa a zaviedli ho k žene, aby splnili jej posledné želanie. Tam pri posteli s nevládnou susedou si mohol vypočuť šeptajúcu pravdu o svojom zatknutí. Žena v posledných chvíľach života už nevládala ďalej niesť ťarchu z minulosti a chcela sa mu zveriť so svojim tajomstvom. Priznala sa mu, že bola to ona, čo ho udala sovietskym vojakom. Tí pôvodne pátrali po jej synovi, veliteľovi gardistov. Bála sa o neho, schovala ho, bol údajne slabý a neduživý, preto ukázala na Štefana Šlauku a urobila veliteľa gardy z neho... Jej udanie vzali vyšetrovatelia ako najvyšší dôkaz a ten nevinného Šlauku priviedol do desivých kaukazských táborov. Umierajúca suseda ho po mnohých rokoch prosila o odpustenie a Štefan Šlauka jej ho veľkoryso poskytol... Potom žena dokonala.

Nik nevráti skaličené životy obetí udavačov. Budú tu stále. Budú sa skrývať za zoznamy iných, inak zmýšľajúcich, tzv. nečistých. Dnešnej dobe hovoríme že je demokratická, len ten „démos“ má niekedy zvláštne predstavy o „kracii“. Anonymita nadobudla zvláštny rozmer a dodala odvahy ľuďom, ktorí by sa,  aspoň zatiaľ, neradi zviditeľňovali. Internetová anonymita zbavila udavačov obáv z odhalenia a so svojimi plánmi vystupujú celkom otvorene.

Dnes, v roku 2015, nájdeme na internete rôzne zoznamy neistého určenia. Môžeme predpokladať, že v každom takom zozname ide o prvú výstrahu, že v prípade potreby môžu byť zoznamy použité aj na špeciálne účely. Zakaždým totiž boli zostavované presne s takýmto cieľom. Dnes tak máme dostupné zoznamy „slovenských židov“ v kontexte akýchsi nedefinovaných škodcov, nájdeme však aj zoznamy ich „priaznivcov“. Tu a tam sa objavujú aj zoznamy „nepriateľov národa“. Zoznamy inak zmýšľajúcich vytvárajú skupiny, ktoré sa tvária, že strážia akúsi nejasnú, nie celkom definovanú čistotu myslenia, vyjadrovania, správania, konania. Bez odporcov a nepriateľov sa im ťažko dokazuje ich vlastná legitimita, preto sa utiekajú k spisovaniu zoznamov svojich a teda aj „spoločenských nepriateľov“.  Mánii tvoriť zoznamy takých i onakých podľahli aj tí, ktorí o sebe tvrdia, že sú reprezentantmi ochrany inakosti. Preto dnes nachádzame aj zoznamy tzv. homofóbov, teda ľudí, ktorí nespĺňajú ideologické predstavy novodobých hlásateľov vlastných právd. Ich „cena“ „Homofób roka“ je jedným z budúcich návodov na šírenie nenávisti v jednej časti spoločenského spektra.

Spisovanie zoznamov je duchovným udavačstvom. Je prvým krokom k tomu ozajstnému udavačstvu so všetkými represiami, ktoré objednávatelia zoznamov majú pripravené dostatočné množstvo.   Zoznamy inak zmýšľajúcich nesledujú nijaké ušľachtilé ciele, naopak, sú len semienkami nenávisti a akokoľvek si nárokujú demokratické právo na vlastnú existenciu, sú vlastne ponukou, výberovým konaním, sú hľadaním vykonávateľov represie.  To preto, že oni, spisovatelia zoznamov,  okrem svojej podlosti, iný mocenský dosah na spísaných spravidla nemajú.

Nuž, zoznamy ľudí, ktorí trčia z radu sa nikdy netvoria pre vlastné potešenie, zámer škodiť je veľmi ťažko prehliadnuteľný. Ten sa naplní veľmi rýchlo, akonáhle represívne zložky začnú opäť búchať na dvere so zoznamami v rukách.

Možnože malým mementom pre všetkých udavačov by mohlo byť ťažké umieranie povojnovej udavačky.

©Peter Juščák