Slovensku v priebehu pár dní spadla maska pretvárky a „slovenský tiger“ sa ukázal ako číhajúca chobotnica. Jej párne chápadlá číhajú na veľké európske aj domáce peniaze, nepárne sú v strehu na tých, ktorým sa to nepáči. V rámci nevyhnutného občasného pohybu chápadlá sem-tam zľahka šľahli stranou, tu na Ernesta Valka, tam na poslanca Gauliedera, na Hedvigu Malinovú, alebo na novinárov, ktorí potom zmizli zo scény. Kuciakove zistenia o tejto utajovanej premene slovenskej korporátnej značky ho spolu s jeho snúbenicou stáli život. Aj vďaka jeho preliatej krvi môžeme dnes relatívne bezpečne písať o slovenskom panoptiku nové zistenia.

Explózia

Nuž, tušená hĺbka odtrhnutia vládcov od reality sa definitívne potvrdila. Možno ju merať každým Ficovým slovom i činom od zverejnenia Kuciakovej správy o skorumpovanom vládnom systéme. Žiadne úsilie už nepremení Ficovu chobotnicu späť na slovenského tigra a slušný premiér by v takejto situácii zložil karty na stôl a odstúpil. On sa však správal ako chápadlo chobotnice a vyložil na stôl prachy – rovný milión. Híkanie občanov nad veľkorysosťou vládcu sa nekonalo, balíky na stole s kukláčom v pozadí neukázali na veľkosť štátnika, ale na hĺbku jeho štátnického rozkladu.

Trik so štátnymi peniazmi na rýchle doriešenie vraždy sa nevydaril a privolal celý rad otázok. Každý predsa vie, že ďaleko viac peňazí, než dal Fico na stôl, strovili štátne orgány, ktoré mohli zabrániť vražde aj mnohému, čo jej predchádzalo. Môžeme rad-radom klásť otázky o financovaní zlyhávajúcich inštitúcií, počnúc SIS, cez všetky špeciálne, kontrolné, sledovacie, vyšetrovacie, dozorujúce až po trestajúce orgány. Môžeme sa pýtať: dokáže jeden milión na Ficovom stole prebiť nečinnosť Ficových mnohomiliónových zodpovedných orgánov? Alebo inak: môže Fico – ničiteľ chobotnice vyhrať vojnu s Ficom – kŕmičom chobotnice? Nuž, pravda je, že najťažšie vojny sú tie, ktoré sa vedú so sebou samým, preto odpoveď nie je jasná ani istá.

Majitelia pravdy

Hanebné vytŕčanie bankoviek poddaným pod nos má aj širšie súvislosti a posunulo premiéra i celé Slovensko na východ rýchlejšie ako zmena zimného na letný čas. Jeho gesto bolo prirodzeným pokračovaním pohŕdania vlastnými občanmi. Vyplynulo z nedostatku empatie a z pocitu absolútneho vlastníctva všetkého: parlamentu, polície, prokuratúry, súdov, ministerstiev, úradov aj najnižších pudov občanov. Im bolo určené byzantské divadlo s miliónom, ktorého účelom bolo, aby všetci videli, že majitelia všetkého môžu byť aj majiteľmi príbehu o vražde. O vražde začali rozhodovať nie ako o zločine, ale ako o príbehu s otvoreným koncom a až do zahriaknutia generálnym prokurátorom sa o nej z titulu neoprávneného vlastníctva aj vyjadrovali. Oprášili herecké gestá z čias Hedvigy Malinovej a testovali ich únosnosť aj teraz.

Explózia spôsobila, že tušené tiene a vzťahy okolo Fica a jeho Smeru v priebehu niekoľkých hodín dostali jasné kontúry. Systém s odlúpnutým smeráckym pancierom jasne ukazuje, že jeho vnútornosti sú napadnuté najzhubnejšou formou politickej rakoviny – korupciou. Chorému systému niekto hovorí unesený štát, niekto ho nazýva mafiánskym či autoritatívnym, je však isté, že sa ťažko vojde do pojmu „vláda ľudu“.

Aká je teda skutočná definícia štátu, kde polícia, prokuratúra a súdy nestíhajú (v plnej miere) zločincov, ale často tých, ktorí na zločin poukazujú? Kde minister vnútra verejne podsúva lži o hlave štátu a premiér býva v byte so zločineckým pozadím daňovej rabovačky? Aká je definícia štátu, kde najvyšší súd svojvoľným a nezákonným úkonom podporí oligarchu v susednej krajine, kde sú novinári za svoje články kriminalizovaní?

Ak sa niekomu ešte stále tisne do úst slovo sociálny štát, potom je treba upozorniť aj na žobrácke mzdy saturované štátnymi dotáciami. Hrozivé je aj s tým súvisiace vysťahovalectvo z končín, kde sa o pár rokov naplní Ficovo predčasné proroctvo a ostane tam len jeho „nič“. Čiže len prevádzači, mafia, verní mečiarovci – ficovci a penzisti. Aká je teda definícia štátu, ktorý má síce demokratické štruktúry, ale tie sú zašpinené klanovými vzťahmi, ktoré ich priamo znútra rozvracajú? Čo v zhode vydávajú lži za pravdu a odvážlivcov, ktorí na to poukážu zosmiešnia, odstavia, či postavia pred súd? Skúsme hľadať spravodlivý a výstižný názov pre takto zlyhávajúci štát.

Ficov zámok

Fico „and his loyal boys“ vo svojej bohorovnosti nechápu temnotu zámku, ktorý usilovne budovali jedno desaťročie. Až do posledných okamihov sa tvária, že jeho temnota je svetlom, že skaza školstva je rozvojom, že vysťahovalectvo je skvelou vecou na znižovanie nezamestnanosti, že poukazovanie na porušovanie zákonov je zločinom… V absurdnostiach by sa dalo pokračovať, ale najväčšou je Ficovo presvedčenie, že temnota jeho vlád je ľudu prospešná a udržateľná.

Strach z narušenia zdanlivo nepriestrelných kruhov sa premenil na úporné hľadanie „vnútorného i vonkajšieho“ nepriateľa. Stal sa ním prezident Kiska, prirodzený nepriateľ anti-systému, a s ním aj americký miliardár Soros a demonštranti s dlažobnými kockami v kríkoch. Pokus o vyhlásenie vojny vnútornému nepriateľovi zlyhal, mladí ľudia neskočili na Ficov trik a demonštrácie prebehli bez incidentov. Avizované nepokoje sa museli odložiť pre nedostatok agresivity jednej strany konfliktu.

Šok z pádu na politické dno povzbudil bezradného Fica k ďalším sebaponižujúcim krokom, až to v priamom prenose uzavrel výhražným dodatkom k demisii, že nikam neodchádza. Dodajme, že nemusí. V očiach civilizovaného sveta už odišiel do nenávratna a ostala mu alternatíva politického dôchodku, alebo pokus o bielorusizáciu Slovenska.

 Cesta von

Všetci triezvo uvažujúci občania vedia, že režim Ficovej banánovej republiky sa musí bezodkladne skončiť. Fico však chce naďalej držať ochrannú ruku nad rozvrátenou krajinou a bezočivo si od prezidenta žiadal repete. Oprávnenie berie z posledných volieb, akoby vládne zlyhania spôsobila nejaká tretia sila. Vytesal to do žuly tradičný filozof nevyliečiteľného postkomunizmu poslanec Jarjabek, ktorý sa spýtal: „Ak (naša) vláda riadne funguje, (náš) parlament riadne funguje, potom aká je tu kríza?“ Proste, za smeráckym a vládnym zlyhaním je neznáma tretia sila kozmická…

Vážna kríza dostala Slovensko aj na stránky svetovej tlače s nenapraviteľnými škodami. Šírka a hĺbka spoločensko-politickej ruptúry vydesila a zaktivizovala občanov, pretože tí cítia, že v ohrození je celý štátny organizmus i naša budúcnosť. Preto je dôležité nielen to, kto sa ku kríze vyjadruje, ale aj to, kto o nej mlčí. Nuž, mlčia národniari, nacionalisti, matičiari, katolícka cirkev, všetci spoločne podporovaní rezervovaným záujmom verejnoprávnej televízie. Celá táto línia sa ku kríze postavila zdržanlivo, akoby dve známe vraždy a pazúry mafie až na úrade vlády boli iba nepríjemným štandardom demokratickej spoločnosti.

Vládne zoskupenie doposiaľ koná len na základe tlaku okolností, nie na základe sebareflexie. Ustupuje veľmi pomaly, až po otestovaní sily a úprimnosti občianskeho tlaku. Je tu priveľa dôvodov obávať sa, že máme veľmi málo vnútorných síl na radikálnu nápravu vymenovaných i ďalších zlyhaní. Predstava, že slovenská chobotnica začne sama sebe odhrýzať svoje chápadlá, je scestná. Preto je na ťahu európska pomoc vo všetkých parametroch. Počnúc vyšetrovacími orgánmi a končiac dohľadom nad rekonštrukciou štátnych inštitúcií, prežratých záujmovými skupinami a všadeprítomnou korupciou, ako aj dohľadom nad finančnými tokmi európskych financií.

Máme pred sebou len dve cesty – naprávať pokazené alebo prijať Ficov úškľabok a nechať ho konať „nápravu“ z úzadia.

Na dôvažok

Naozaj je únavné celé desaťročia sledovať, ako sa slovenskí politici chodia do politiky učiť robiť politiku systémom pokus – omyl. Ako sa chodia do politiky učiť jesť príborom a ľudsky aj intelektuálne dozrievať, alebo padať na dno aj s čiastkami našej dôvery a lavínami nenávratných strát. Musíme sa učiť, aj my, voliči. Aby sme pochopili, že voľby znamenajú odovzdávanie našich cenných hodnôt svojim zástupcom, odovzdávanie časti nádejí, snov a predstáv o lepšom svete, že je to odovzdávanie časti svojho úsilia aj osobnej histórie, odovzdávanie dôvery a viery, že naše hodnoty budú zveľadené… Toto všetko sa v prípade voľby lživých politikov či politikov s rozvrátenou osobnou históriou môže navždy stratiť. Tak, ako sa postupne tratia v daňových a tropických rajoch aj oni, vypálení politici, oligarchovia a ctihodné rodiny – ticho, jeden po druhom.