Také jemné, až je nebadané

Sotva vlak vyrazil zo stanice, babička sa pýta vnúčika: „Nie si smädný?“ „Nie,“ odpovedá vnúčik. „Tak sa pohraj s autíčkom,“ povie babička. Po chvíli spresňuje svoj návrh: „Nehraj sa s autíčkom pri okne, poď sem ku dverám, tu je lepšie miesto.“

Vnúčik poslúchne. Babička sa obzerá po kupé a po chvíli vybalí dva koláčiky: „Ktorý si dáš? Tento so syrom alebo tento s čokoládou?“

S čokoládou, vyberie si vnúčik. Babička ho však naviguje: „Myslela som si, že si vyberieš ten so syrom. Je zdravší.“ Vnúčik sa vrtí, obchytáva koláčiky, strúha grimasy a povie: „Dobre, tak syrový.“

Lenže babička nie je spokojná so svojím dielom. Niečo jej nesedí. Povie: „Máš pravdu, vybral si si správne. Ale nechcela som ťa odhovárať od čokoládového.“

Vnúčik je na rozpakoch, pozrie sa na mňa, na babičku, mykne plieckom a zahundre si: „Dobre, dám si čokoládový.“ Babička je spokojná a už len dodá pre poriadok: „A potom si dáš syrový.“ Medzitým babička rozdelí fľaštičky s vodou, jedna vnúčikovi, jedna jej. Z vnúčikovej ubúda voda rýchlejšie, z babičkinej pomalšie.

Po dobrom jedle a bunkovej vode babička povie: „Už si sa unavil. Mal by si si zdriemnuť.“ Vnúčik odmieta. Babička však nalieha: „Si unavený, ak si nezdriemneš, budeš mrzutý.“

Vnúčik púšťa na stanovenom mieste autíčko a trvá na svojom: „Nie som unavený.“ Lenže babička je neoblomná, nastúpi jemné násilie: „Tak, a tu si poležkáš. Aspoň chvíľu.“ Vnúčik pochopil, že niet úniku a ticho si ľahne.

Vlak hrkoce, v jedálnom vozni stretnem známeho teológa a pri rannej káve meditujeme o hodnotových zmenách v spoločnosti.

Po návrate do kupé zisťujem, že aj moji spolucestujúci si už oddýchli. Riešia spolu otázku, ktorá fľaša s vodou je čia. Vnúčik porovná hladiny vody a potom presvedčivo povie: „Táto je moja.“ A plnšiu fľašu si odloží k sebe. „Dobre, dobre, je tvoja,“ smeje sa babička. „A teraz ti natriem pusu. Chceš krém? Nie!“ odsekne vnúčik. „Ale musíš, inak ti popraskajú pery,“ nedá sa babička.

Tu sa vnúčik otočil a bác päsťou do babičkinho brucha. Babička zhíkla a povedala: „Toto sa babičke robiť nesmie!“ Vnúčik sa posilnil vodou a zaryto mlčal.

Zdalo by sa, že ide o drastické zakončenie banálneho príbehu. Vôbec nie. Babička bola našťastie dostatočne obrastená ľudskou hmotou, aby stlmila smiešny detský úder. Takže nič sa nestalo a náš vlak si hrkoce ďalej.

Čítajte viac: https://komentare.sme.sk/c/20130549/take-jemne-az-je-nebadane.html#ixzz45D9X62pH