Tetovaný príbeh

Text bol pripravený a napísaný s podporou Fondu na podporu umenia.

Ako málo stačí na to, aby sa človek zmenil na tvora s evidenčným číslom a s hodnotou nižšou, ako má najposlednejšie zviera. Aby pochopil, že hoci sa ničím neprevinil, nevykonal nič, čo by mu len náznakom vytklo jeho okolie či vlastné svedomie – napriek všetkému je v priebehu niekoľkých krátkych okamihov objektom najhlbšieho pohŕdania. Po zničujúcom sebaskúmaní a hľadaní chvíle, kedy a kde urobil chybu, konečne prichádza na to, že všetky jeho prirodzené, ľudské nedostatky nemôžu byť dôvodom na pád do priepasti plnej fatálnej nenávisti. Neprestáva sa pýtať sám seba, čím sa previnil, umára sa otázkami, ale nahlas sa ich klásť neodváži. Napokon, ani veľmi niet komu, nech sa obráti na kohokoľvek, nech mu aj položí otázku, všetky odpovede slepo kopírujú spoločnosť v danom čase – čudnú, precitlivenú, výbušnú a nenávistnú. Nachádzame sa na začiatku roka 1942, keď sa buduje „tisícročný sen Slovákov“ a zároveň sa iná skupina občanov posúva na úroveň podľudí.

Niečo sa v tej spoločnosti sileného nadšenia zmenilo a zlomilo skrz-naskrz. Dnes, s odstupom času, so značnou mierou poznania vieme, že každá spoločnosť sa dokáže zmeniť na svoju karikatúru, dokáže hodnoty zameniť za ich opak, vyhlásiť poškodené vzťahy za úspech a smerovanie do úpadku za cieľ hodný nasledovania. Prosto – sú také historické časy, keď spoločnosť deklaruje úspechy v snahe byť lepšou, a pritom sa zmení na svoj presný opak, na svoju inverziu. 

Písal sa rok 1942 a dvadsaťštyriročný Ľudovít Eisenberg, prezývaný Lale, bol jedným z osemdesiat tisíc slovenských židov, ktorí sa náhle ocitli v spoločenskej inverzii. Každé spoločenstvo je pestrou zmesou pováh, charakterov, plánov a cieľov, príbehov a osudov. Spoločenská inverzia, živená ľudáckou propagandou a vyzdvihovaná rešpektovaným katolíckym kňazom a prezidentom štátu Jozefom Tisom, židov postupnými krokmi postavila do jedného šíku a začala im pripravovať jednotný osud. Dobové skúmanie inverzných hodnôt slovenského štátu bolo viac menej márne. Sila štátnych záujmov bola vynucovaná aj podporovaná totalitným Nemeckom a ústretové kroky slovenských nacistov, spolu s ich oduševnenou pracou navyše vytvorili nenávistný režim, žehnaný kňazom, pričom boli minimálne možnosti úniku pred jeho cieľmi a zámermi.

Spoločenská inverzia nemá logiku a málokedy dovolí skúmať samu seba. Má len akumulovanú fatálnu nenávisť, presakujúcu do všetkých strán. Má svojich výrobcov, propagátorov a distribútorov a cez mnohé kanály ich postupne prenáša do systému. Do novín, rozhlasu, vystúpení politikov, do škôl, do ulíc, do krčiem... Máločo ostane uchránené pred spoločenskou inverziou, práve tak, ako nič neostane uchránené pred stúpajúcou hmlou.

Lale Eisenberg z Krompách to začne chápať, keď celá rodina príde o prácu a jeho židovská sestra, jediná živiteľka rodiny, chodí už len tajne šiť do krajčírskej dielne. Istý čas sa dá úradným zákazom vzdorovať a pracovať načierno, ale nenávisť votkaná do zákonov slovenského štátu oberá svojich občanov aj o ponižujúce spôsoby obživy. Lale stále verí v logiku spoločnosti a pokúša sa v totalizujúcej sa spoločnosti prežiť. Naivne uverí perfídnym sľubom, poslúchne ultimatívne nariadenie úradov a ako zástupca rodiny sa prihlási na práce pre nemeckú ríšu. Verí prísľubu, že týmto krokom zabráni deportácii jej ostatných členov.

Nastúpi do vlaku „na práce“ a udalosti nadobudnú rýchly spád. Cesta v dobytčiaku, esesácke „privítanie“ v Auschwitzi, tetovanie čísla na ľavé predlaktie, zabavenie batožiny s knihami, šatami, cennosťami a obliekanie zvyškov uniforiem po ruských zajatcoch. Takto vyzerala definitívna bodka za ilúziami o šanci komunikovať s nemeckým fašizmom a jeho slovenskými poskokmi. V Auschwitzi, v tom hrobe plnom živých ľudí sa začal zápas o holé prežitie. Laleho príbeh bol jeden z desaťtisícov slovenských príbehov a ako mnohé z nich, aj tento by možno bol upadol do zapadnutia. Ľudovít Eisenberg – Sokolov[1] sa po smrti manželky rozhodol prehovoriť a do svojho austrálskeho domu pozval spisovateľku Heather Morrisovú.

H. Morrisová pochádza z Nového Zélandu a žije v Austrálii. Pracovala v oblasti sociálnych služieb, v roku 1996 absolvovala štúdium scenáristiky a okrem svojej práce písala úspešné scenáre. So  slovenským židom Lale Eisenbergom – Sokolovom, pôvodom z Krompách, sa zoznámila v roku 2003. Lale a jeho manželka Gita po druhej svetovej vojne našli svoj druhý domov v Austrálii. Prežili aj dožili tam svoj príbeh veľkej lásky, ktorý sa začal pred mnohými rokmi, v pekle Auschwitzu.

Lale ako začínajúci tetovač vystrašenej Gite vytetoval číslo na rameno. Napriek varovaniu staršieho kolegu neodolal a pozrel sa majiteľke hebkého ramena do očí. Bol to okamih, keď číslo 4902 vytetoval aj do svojho srdca. Začal sa príbeh táborovej lásky, ktorý sa celé tri roky predieral húštinami násilia, balansoval na hrane života a smrti. Okúsil pazúry fašizmu, ale aj jeho pokrvného príbuzného – komunizmu, kým nenanšiel svoje útočisko na druhom konci sveta.

Lale vyrozprával ich spoločný príbeh a Heather Morrisová ho zaznamenala. Sprvu napísala scenár, až neskôr ho prepracovala do románovej podoby. Príbeh lásky z tábora smrti zaujal prakticky v celom svete a je preložený (resp. sa prekladá) do štyridsiatich dvoch jazykov. 

Románový dej nás rýchlo uvádza do reality koncentračného tábora. Tábor v Auschwitzi je ešte v začiatkoch, jeho časť v Birkenau je práve vo výstavbe. Lale tu  pracuje na stavbe barakov. Hneď jeho prvá nočná návšteva latríny je vážnym varovaním. Nemeckí strážcovia si len tak z rozmaru vzali na mušku mužov sediacich na doske provizórneho záchodu a usmrtili ich guľkami do chrbta. Šokujúca scéna je pre Laleho začiatkom dramatických scén, kde hľadanie logiky je stratou času a zbytočné sebapoškodzovanie. Je to len úvodný obraz apokalypsy a po ňom nasledujú ďalšie, oveľa horšie. Jedného dňa sa Lale zakradne k susednej zóne a na vlastné oči vidí v plnej „prevádzke“ prvú pojazdnú plynovú komoru, prerobenú zo starého autobusu. Zažije masívne vraždenie na počkanie a utrpí ťažký šok. Teraz už definitívne pochopil, čo je zmyslom tohto tábora. Psychicky sa zloží, k tomu sa pridruží týfus, strata vedomia a  po týždni balansovania medzi životom a smrťou precitá v baraku na svojom lôžku. Dozvedá sa, že niektorý z jeho kamarátov ho vytiahol z káry bezvládnych a mŕtvych a zaniesol ho späť do baraku. Lale si opäť uvedomil, že je len otázkou času, kedy spadne do súkolia vražedného mechanizmu. Mladý muž na prahu života si dáva ťažké predsavzatie – nikdy sa nepodvoliť, bojovať o prežitie za každú cenu.

Šťastie, ktoré by skôr patrilo do úvodzoviek, prichádza v čase ustupujúcej choroby, keď mu priatelia s nasadením svojich životov pomohli utajiť jeho ochorenie a dostať sa z najhoršieho. Francúzsky profesor ekonómie Pepan, táborový tetovač registračných čísel potrebuje pomocníka. Chystajú sa veľké transporty z celej Európy a Pepan nemá šancu, aby stačil tetovať tých, ktorí nepôjde rovno do plynu. Zdá sa, že to boli Laleho znalosti cudzích jazykov, ktoré mu pomohli k novej profesii a k tomu, že arogantný esesácky veliteľ Houstek mu neprestrelil hlavu, ale mlčky  vydal súhlas.

„Ak nechceš prísť o život, nedvíhaj oči nad úroveň jeho čižiem,“ dostal radu od tetovača Pepana, hneď ako arogantný Houstek plesol dvermi.

Od júna 1942 bol Lale Eisenberg táborovým tetovačom. Zaregistrovali ho na politickom oddelení, čo samo osebe malo veľkú váhu a znamenalo isté privilégium. Dostal aj svojho osobného strážcu, esesáckeho poddôstojníka Baretského. Funkcia tetovača napovedá, že sa začína kariéra jednej zo živých mŕtvol a románové vzťahy sa začínajú rozvíjať pozoruhodným  smerom. Lale, čo ako privilegovaný väzeň, neprestáva balansovať medzi životom a smrťou. Jeho tieň Baretski ho nepretržite sleduje s nabitou zbraňou, nenechá bez pozornosti žiaden jeho krok. Strážca a jeho objekt sú v neustálom styku. Podobne, ako v najhlbšom bludisku ľudskej duše, aj tu sa vytvára jeden z najbizarnejších vzťahov medzi pánom života a smrti a jeho obeťou. Baretski je povýšený z obyčajného ničomníka na neobmedzeného vládcu nad životmi  mnohonásobne hodnotnejších ľudí. Vo svojej novej funkcii sa občas stráca. Týranie väzňov, či už fyzické alebo psychické, mu spôsobuje radosť. Z  jeho správania cítiť nadšenie zo „slobody zabíjať“, ktorú získal spolu s uniformou a funkciou poddôstojníka SS vo vraždiacom mechanizme. Prepadol tejto zvrátenej slobode aj svojim sadistickým chúťkam a zabiť bezvládneho človeka pre neho nie je nijaký problém. Žije a plní rozkazy v priestore a čase, kde vládne uctievanie tých najhorších skutkov proti ľudskosti a proti človeku.

V bludisku násilia sa však ukazuje, že aj pre sadistického esesáka to nie je poloha pre naplnenie jeho osobného šťastia. Z náznakov jeho replík je postrehnuteľné, že nedokáže odolať potrebe získať iný druh uznania, než sú mu schopní udeliť jeho zvrhlí nadriadení. Na povrch sa derie jeho potreba uznania jeho „lepšej ľudskej stránky“. Nevieme o nej nič, ale dá sa očakávať, že sa skrýva hlboko pod nánosmi jeho každodenných úkonov, pod krátkodobou táborovou pretvárkou, že občas prerazí skamenenú vrstvu cynizmu a ozvú sa stopy dávnej a najmä zabudnutej ľudskosti. Toto volanie, akokoľvek slabé, dokáže cynikom a vrahom Baretskim zamávať do takej miery, že občas sa pred svojím stráženým objektom Lalem riskantne postaví do polohy chvíľkového dobráka. Sú chvíle, keď s Lalem diskutuje ako priateľ, dožaduje sa ocenenia za svoje blahosklonné mlčanie, alebo aj za skutočné drobné služby v Laleho prospech. Dáva si však pozor a všetky svoje blahosklonnosti nezabudne podopierať vyhrážkami a nabitou zbraňou.

Postava Baretského naznačuje, že aj kat vo vražednom mechanizme túži po úcte a nepohrdne ani jej štipkou od svojej obete. Postrehne Laleho pokukovanie po neznámej väzenkyni, Gite a doslova sa vnúti Lalemu, že im sprostredkuje písomný kontakt. Bizarný vzťah dozorcu a jeho objektu balansuje na hrane. Baretski je pripravený Lalemu kedykoľvek vpáliť guľku do tela, zároveň akoby ho prosil o prijatie jeho úsmevu, za ktorým nie je vstupenka do plynu, len obyčajná potreba čohosi schovaného hlboko pod pláštikom esesáckej uniformy. Možno, že všetko je len hra, ktorú nik nemôže brať vážne, možnože Lale je len myšou v pazúroch sýtej mačky. Bizarný vzťah Baretského a Laleho prechádza rôznymi podobami celým románom,  až do samotného konca pekelnej slávy tábora v Auschwitzi.

V románe tézu o homeopatickej potrebe sociálneho kontaktu potvrdzuje ďalšia udalosť. Je to futbalový zápas medzi dozorcami a väzňami. Na pokyn veliteľa tábora ho organizoval Baretski a za väzňov tetovač Lale, kapitán mužstva. Príprava na futbalový zápas, predvádzanie ukradnutého pohára pre víťaza zápasu, jeho samotný priebeh je ďalším svedectvom hlbinných horotvorných pohybov v posledných vrstvách zvyškov normálnosti, ktorým nedokázali odolať ani vražední esesáci. Po chvíľkovom rozmare, keď si užili darované víťazstvo od svojich otrokov, pokračovali vo svojej „práci“ hneď na druhý deň.  

„Sme ako bratia“, povie raz Baretski Lalemu. A my vieme, že to nie je ani pravda obyčajného sveta, ani toho pekelného. Okrem priestoru živého hrobu nemajú títo dvaja nič spoločné. Jeden doň vstúpil dobrovoľne, aby ho riadil, druhý násilím – a bráni sa smrti.

Laleho túžba po Gite zápasí s táborovou každodennosťou a s nemožnosťou rozvíjať ich spoločný vzťah. Lale je však plný emócií, je mladý a prítomnosť žien mu pripomína, že v jednej škrupinke sú zakaždým dve nenapodobiteľné jadierka a hľadanie toho pravého náprotivku môže byť nekonečné, ale i vzrušujúce. Aspoň krátky okamih zabudnutia. Chvíle s Gitou sú ukradnuté či vylúpnuté z nevraživej každodennosti, v ktorej nenávratne miznú susedia, kamaráti, známi z barakov, z pracoviska.

Čas je k tetovačovi Lalemu milosrdný. Pracuje s vedomím, že s jeho prácou sú velitelia spokojní. Už nebalansuje medzi životom a smrťou ako mnohí bezmenní väzni. Má svoju „prácu“ a vie, že ak bude opatrný, nespraví zbytočnú chybu, vyhne sa plynovej komore a možno prežije. Sníva o Gite a uvažuje o ženách. Premýšľa nad ich očakávaniami, premýšľa nad vzťahmi medzi pohlaviami. Spomína si, ako sledoval aj vlastnú matku ako objekt zvádzania či flirtovania. Táto pozoruhodná téma je v románe načrtnutá viackrát, no nikde nie je dopovedaná ani rozpísaná hlbšie, okrem rozpomienky, že jeho dávni priatelia, rovesníci premýšľali o ženách rovnako ako on, len nikdy sa im do toho nepriplietla ich matka. Dôvod, prečo sa objavila v románe, nie je jasný, pretože sa nerozvinula a ostala nedopovedaným apendixom. Laleho upúta aj štyridsaťročná Cigánka, s ktorou vedie dlhé rozhovory, a preblesne medzi nimi iskra, ktorú pripisuje svojim niekdajším pokusom skúšať matkine reakcie na jeho narážky. Cigánka Naďa mu pripomenie, že jej meno znie ako „nádej“, a opúšťa rozjímajúceho Laleho, takže čitateľ môže krátku scénu prelietajúcej iskry interpretovať rôzne. Až do chvíle, keď Naďu odvádzajú rovno pred Laleho očami na poslednú cestu.

V  rozbehnutom príbehu sa náhle objavuje jedna z kľúčových postáv, krásavica Cilka. Postava Cilky, mladého dievčaťa zo Slovenska je pre spoluväzňov trocha záhadná. Pracovala v táborovom úrade, kde spoločne s nemeckými príslušníčkami SS viedli a spravovali evidenciu väzňov. Bola jednou z mála väzenkýň, čo mohli nosiť dlhé vlasy, kým ostatné ženy boli vystrihané dohola. Tajomstvo jej privilegovaného pracovného miesta aj zovňajšku je v úzkom kruhu žien-väzenkýň známe. Je za ním veliteľ časti tábora Birkenau, esesák Schwarzhuber. On si z mladučkej Cilky urobil svoju milenku. V tom čase už Lale, ako privilegovaný tetovač, úspešne obchoduje so šperkmi, ktoré denne prichádzajú s novými a novými väzňami. Riskantný obchod mu vynáša potraviny a nimi zásobuje tých, ktorí to najviac potrebujú. Prirodzene, niekto jeho počínanie prezradí a cesta takéhoto delikventa je jednosmerná – do plynovej komory. Predtým sa však ešte pokúsia z neho vytĺcť mená tých, ktorí mu šperky dodávali. Vypočúvanie surovou bitkou trvá celé dni a smeruje tomu, že Laleho bez ohľadu na priznanie tak či tak čaká istá smrť. Esesáci majú na tieto vyšetrovacie metódy  svojho človeka, siláka Jakuba. Kedysi v táborových začiatkoch Lale Jakubovi pomohol a on mu je za to vďačný. Týranie Laleho Jakubovými údermi a snaha z neho dostať mená je jednou z najabsurdnejších scén románu. Predchádza jej ich spoločný rozhovor o tom, čo Laleho čaká. Pretože aj zabijak Jakub si dáva záležať predovšetkým na zradcoch, ktorí zrádzajú svojich bratov v utrpení, a tých svojimi údermi nemilosrdne posiela na druhý svet. Postava Jakuba a jeho zmýšľanie sa môže zrodiť iba v živom hrobe. Môže ho vypestovať len úplne šialená táborová logika a jeho vzdor, keď v mlátení väzňov hľadá akési čriepky svojej užitočnosti. Škoda, že túto pozoruhodnú postavu, ako aj tému jeho „služby“ autorka nerozvinula ďalej, že ostala len pri konštatovaní autora spomienok. Rozhodne by si to  psychologický  rozmer Jakubovej filozofie zaslúžil. Aj táto postava by sa tak lepšie zaradila do plejády absurdností spolu s hlbším poznaním táborových vzťahov. Hlbokú tému však autorka ponechala uloženú len medzi riadkami a  je už len na samotnom čitateľovi, ako si ju dotvorí a zaradí do kontextu románu.

Laleho zmiznutie v zóne smrti zmobilizuje všetkých priateľov, ktorým pomáhal v núdzi. Ženy, Gitine priateľky sa zmobilizujú a požiadajú Cilku o zásah u samého Schwarzhubera. Nie je to jednoduchá úloha, ale možno očakávať, že vzťah medzi esesákom a jeho obeťou v sebe nesie podobné stopy ako vzťah medzi Baretskim a Lalem. Násilníci akoby potrebovali raz za čas urobiť aj blahosklonný skutok, a tak Schwartzhuber zasahuje. Poslať na smrť, alebo zachrániť pred plynovou komorou je pre neho jednoduché rozhodnutie. Niečo ako dilema, či zabiť muchu, alebo ju len odohnať. Lalemu sa dostáva ťaživej slobody z rúk svojich čakajúcich vrahov. Práve tak, ako on sám zachránil život mnohým spoluväzňom, ako mnohým pomohol tajnými dodávkami potravín, tak sa aj jemu vracia pomoc. Reťaz pomocníkov pri jeho záchrane sa však končí v Cilkinom príhovore a Schwarzhuberova motivácia vyhovieť jej, ostane pre nás priestorom na dohady. Lale vychádza zo zóny smrti späť do zóny čakania na smrť – a všetci, ktorí spriadali jeho prepustenie, si vydýchli. Je celkom isté, že ďalšia šanca na záchranu už nepríde, táto záchrana sa udiala len zázrakom a vďaka Cilkinmu ponižujúcemu postaveniu. Podobne ako v Jakubovom prípade aj tu sa ponúkal hlbší priestor na románové stvárnenie pokusov o oslobodenie Laleho od istej smrti. Pýta sa hlbší prienik do charakterov, najmä do postavy Cilky, ale aj esesáka Schwarzhubera, ktorý by vynútený vzťah osvetlil z viacerých uhlov.

Sloboda pre tetovača Laleho stojí na veľkom množstve paradoxov, je utopená v spleti každodenných zločinov ľudí ako Schwarzhuber. Vidíme, že aj najhorúcejšie peklo dokáže vytvoriť čudesné konštrukcie, že oslobodenie dokáže prísť z najmenej očakávanej strany. Dobitý Lale je z najhoršieho vonku, opäť ho liečia spoluväzni a esesák Houstek zúri, že zlyhanie tetovača nebolo potrestané. Zúri a mlčí, pretože rozhodnutie veliteľa je sväté. Aj Baretski sa čuduje a krúti hlavou, veď ešte sa nestalo, aby sa niekto živý dostal z Jakubových rúk.

Laleho oslobodenie stojí na troskách akýchkoľvek hodnôt, stojí na zvrátenosti systému a na jednom pokuse vyhovieť prosbe mladučkej milenky z donútenia. Sloboda tohto typu býva trýznivá, s radosťou zo zázraku   prináša aj pocit viny, ktorý až do smrti blúdi v mysli trpiaceho, akoby tento druh slobody niesol povinné záväzky večného utrpenia. Môžeme spolu s Lalem predpokladať, že podobným pocitom trpí aj Cilka, vidí pomery v tábore, vidí selekcie a dymiace pece, pracuje v registratúre a trpí za každý prežitý deň. Lale vie, aké je jej postavenie a vie oceniť, čo pre neho urobila.  Blíži sa dunenie frontu a on jej povie: „Ty si najstatočnejšia osoba s akou som sa kedy stretol. Nikto ťa nesmie obviňovať za to, čo sa stalo. Si čistý, neskazený človek, to si zapamätaj.“ (S. 207.)

Dramatický príbeh sleduje blížiaci sa koniec vojny, urýchlenú evakuáciu lágra a ďalšie Laleho osudy. Román sa viditeľne pridržiava rozprávačovej línie a autorka ju sleduje bez toho, aby dotvárala ďalšie epizódy, alebo tvorila motivačnú výplň potrebnú pre posúvanie deja, či pre naplnenie motivácie postáv. Zrejme je to dôsledkom snahy ostať čo najvernejšia rozprávaniu bývalého tetovača. V závere románu, po oslobodení Auschwitzu sa do popredia dostávajú reportážne pasáže a prekrývajú Laleho premýšľanie nad trojročným peklom. Peklo zvané Auschwitz sa skončilo, pomaly sa končí aj vojna. Gita sa stratila niekde v Poľsku, Lale je po hrôzach konečne na slobode. Sila jeho príbehu sa nestráca do poslednej stránky románu, má veľký výtlak a sugestívne vedie čitateľa aj cez záverečné reportážne pasáže. Potom príde očakávaný koniec – Lale sa napokon stretáva so svojou láskou Gitou. 

Záver románového príbehu Laleho a Gity by sa mohol označiť ako happy end. Čitateľ spolu s autorkou však vie, že návrat zo živého hrobu do povojnového sveta je len čiastočným šťastím. Ťarcha prežitého sa nedá hodiť ponad plece, ani vymazať z pamäti. Z množstva iných spomienok vieme, aké hlasy prenasledujú vari všetkých preživších holokaust. Boli vystavení neopísateľným hrôzam a ich pocit viny pramení z fantómovej bolesti za to, že mnohí iní neprežili, a v posttraumatickej optike sa im javí, že možno práve oni by si prežitie zaslúžili viac.

Neľahké bremeno minulosti vyvoláva na poslednej stránke románu čitateľské otázky. Ako dvaja hlavní hrdinovia naložia so svojou ťarchou poznania? Ako s ním budú ďalej žiť? Čo si odnesú do ďalších rokov života? Ako budú hodnotiť svoje osudy v budúcnosti? Prežitie živého hrobu je len čiastočným happy endom.

Autorka cíti čitateľovu zvedavosť a pravdepodobne aj ona sama má potrebu dopovedať niečo nad rámec románu. Preto je text románu rámcovaný Epilógom, kde dorozpráva príbeh lásky Laleho a Gity v oslobodenom Československu. Za tým nasleduje ďalšia správa s názvom Autorkina poznámka. Dočítame sa v nej, ako kniha vznikala a nachádzame potvrdenia o tom, ako román intenzívne balansuje medzi dokumentom a fikciou, aj o autorkinej snahe spojiť oba fenomény do zmysluplného,  umelecky hodnotného celku. Dopovedanie pokračuje ďalej, keďže autorkina poznámka má ešte Dodatok. V ňom uvádza nové skutočnosti o Gitinej a Laleho rodine, čítame zmienku o dramatickom Cilkinom osude a o Baretského treste.

Autorkine doplnky a dodatky svedčia o tom, že sama cíti, že obraz apokalyptickej lásky so šťastným koncom má svoje presahy a intenzívne sa tlačí z rámu von, do reálneho života. H. Morrisová tušila ten tlak a vydala sa na pátranie po Slovensku. Navštívila Krompachy, kde sa Ľudovít Eisenberg, Lale narodil. Jej cesta potvrdila známu skutočnosť, že romány a ich príbehy sa nikdy nekončia. Že tvoria spleť úchvatných osudov, ktoré sa navzájom prelínajú a krížia, putujú priestorom a časom, a je na nás, aby sme ich identifikovali, zoradili a pokúsili sa z nich vytvoriť zmysluplný obraz toho, čo sme tu naši predkovia žili a čo sme v rôznych podobách po nich zdedili.

Cilkin príbeh

Rodinu Cilky Kováčovej som navštevoval od roku 1992, ale predovšetkým kvôli jej manželovi Ivanovi. Jeho táborová skúsenosť sa týkala sovietskeho lágra v Karagande a so všetkými vyšetrovacími väzbami trvala vyše osem rokov. Ivan Kováč bol spoluväzňom A. Solženicyna a táto téma sa viackrát objavila v slovenskej tlači.[2] Naše stretávania, diskusie a záznamy trvali až do jeho smrti v roku 2004. Pani Cilka naše rozhovory nemala príliš v láske, ale časom sme si na seba zvykli. Ešte počas života jej manžela sa zmienila o tom, ako celú jej rodinu zobrali do Auschwitzu.  Mala vtedy len šestnásť rokov a z celej rodiny prežila sama. Jej nevľúdny vzťah k táborovým témam som pripisoval jej životnej skúsenosti z Auschwitzu a naše krátke diskusie na túto tému sa spravidla končili všeobecnými konštatovaniami o hrôzach lágra, kde postupne prišla o svoju rodinu.

Zlom nastal po smrti jej manžela. Cilka už bola chorá, zdrvená a nešťastná. Pokúsil som sa ju potešiť, ale nič iné mi nenapadlo, ako pripomenúť večnosť, spravodlivosť a boží dohľad nad naším svetom. Moja chabá útecha dostala ráznu odpoveď: „Ja som svojho boha stratila v Auschwitzi!“ Túto myšlienku opakovala aj pri ďalších stretnutiach, keď došla reč na náboženstvo a vieru.[3]

V pozostalosti po jej manželovi som hľadal materiály o Raoulovi Wahlenbergovi[4], ktoré sa tam podľa jeho slov mali nachádzať. Žiaľ, nenašli sa, ale v jednom po rusky písanom zošite bola zapísaná pieseň gulagovských väzňov s poznámkou, že ju zaznamenala Cecília K. Z textu vyplynulo, že Cilka bola tiež aj v sovietskom lágri! Moje ďalšie návštevy otvorili dvere do trinástej komnaty, ale  pohyb v nej nebol vôbec jednoduchý.

Naša ľudová slovesnosť, príslovečná v jej antisemitskej zložke sa po vojne občas prejavila vo floskule: „Však sa vás vrátilo viac, než vás tam (do koncentráku, pozn. PJ) vzali.“[5] Pohodlný  cynizmus vítania navrátivších sa židov pokračuje ďalšou vyslovenou, či naznačenou myšlienkou, alebo jednoducho indukovaným pocitom, ktorý viac alebo menej znie: „...ako to, že ste prežili tábor smrti?“ Akoby chcel niekto naznačiť, že prežitie koncentráku rovná sa neznámy utajovaný zločin! S touto deformáciou sa stretávala po svojom návrate nielen Cilka. So zničujúcou úprimnosťou o tomto pocite sebakriticky hovorí v románe svojej Gite aj Lale: „Mne ponúkli možnosť zúčastňovať sa na vyhladzovaní nášho ľudu a ja som to prijal preto, aby som prežil... Môžem iba dúfať, že ma raz nebudú súdiť ako páchateľa, alebo kolaboranta.“ (S. 155.) Románové konštatovanie potvrdzuje množstvo  fatálnych pocitov previnenia  trpiacich a každé ich hodnotenie z druhej strany zóny nikdy nemôže obsiahnuť pravdivý obraz ich najhlbšieho utrpenia.

Môžeme sa chvíľu venovať aj protestu proti násiliu a isto sa zhodneme, že právo na protest, ako aj na spravodlivú vojnu je neodňateľným právom, veď napokon jestvovalo odjakživa. Kde je teda rešpektovaná miera protestu proti násiliu? Ak by sme poznali odpoveď na túto otázku, isto by sa nám žilo ľahšie. Táto téma ponúka široký priestor na diskusiu, aj keď nie som si istý zárukami plnej objektivity. Nie som si istý ani tým, či jestvuje na svete taká spravodlivosť, ktorá by posúdila „vinu“ väzňov ako bol napríklad tetovač Lale. A či je možné zákonmi života a mieru spravodlivo posudzovať tých, čo sú znásilnení zákonmi vojny a smrti. Ani Lale, ani Cilka  nešli do Auschwitzu budovať svoju kariéru ako Baretski. Šli si tam z rúk svojich vrahov prevziať svoju smrť. Bolo to na pokyn nemeckých nacistov a za nadšeného potlesku, hajlovania a pomoci ich slovenských poskokov. Mnohí zo slovenských sympatizantov nacizmu, ale aj komunizmu by v spleti služby a posluhovania tej či onej totalite, radi riešili „previnenia“ svojich obetí a zbavovali sa podielu viny na vlastných zlyhaniach.

Príčinu dlhoročného mlčania Cilky o svojej „sovietskej skúsenosti“ vidím práve tam, v obavách o pripisovanie ďalšej imaginárnej viny, viny za prežitie, viny sa absolvovanie trestu za prežitie. Je úplne absurdné, ako jedno štátne násilie vrství fiktívne viny jednu za druhou na bedrá toho, komu sa pošťastilo vykĺznuť z mašinérie smrti.

Na moju otázku, prečo toľké roky mlčala, povedala, že nikdy by si nepriala, aby sa o nej rozchýrilo, že je kriminálnička. Mala na mysli všeobecnú mienku, že tí, ktorí boli deportovaní do ZSSR, „nemohli byť predsa celkom nevinní“[6]. Takže opäť pocit viny. Podobne ako ho prežívali ďalší bývalí väzni sovietskych lágrov, ktorí sa ospravedlnenia dočkali až po mnohých rokoch.

Cilka mala dohovor aj so svojím manželom. Dohodli sa, že o téme sovietskych lágrov budú celý život mlčať. Ivan svoje mlčanie prerušil v roku 1968, keď sa švédski novinári začali zaujímať o jeho prácu prekladateľa pri oslobodzovaní Budapešti a najmä o osud Raoula Wahlenberga. Rovnako sa o Kováčov osud zaujímal aj Gavril Gryzlov[7], no po invázii sovietskych vojsk do ČSSR sa otváranie tém deportácií do ZSSR zavrelo na ďalších vyše dvadsať rokov.

S Cilkou sme sa dostali do čias oslobodzovania tábora Auschwitz v januári 1945. „Vypočúval ma mladý ruský vojak. Obvinil ma, že som mala pomer s nemeckými vojakmi,“ povedala na margo jej krátkeho vojenského súdu v oslobodenom lágri. „Bránila som sa, ale keď zistil, koľkými jazykmi hovorím, vrátane nemčiny, bola som pre nich jednoducho špiónka. Moje argumenty nikoho nezaujímali.“[8]

Odsúdili ju na pätnásť rokov nútených prác v sovietskych lágroch. V pracovnom tábore vo Vorkute[9] za polárnym kruhom strávila desať rokov. Jazykové znalosti, ktoré jej priťažili pri vojenskom súde, jej vo Vorkute zachránili život. Táborová lekárka si ju vybrala ako svoju pomocníčku a stala sa z nej zdravotná sestra. Stalinova smrť priniesla postupné prepúšťanie väzňov z pracovných a zajateckých táborov[10]. Cilka sa z lágra v ZSSR vrátila roku 1955 spolu s Ivanom Kováčom. Neskôr sa ich osudy spojili a život strávili v Košiciach. S lekárkou z lágra vo Vorkute, ktorá Cilke zachránila život tým, že jej poskytla prácu v ambulancii, sa dlhé roky stretávali v Soči.

Ani toto však nie je koniec príbehu, pretože osud tetovača z Auschwitzu je spojený s mnohými ďalšími osudmi. Odhalíš jednu spomienku v Austrálii a zabolí až na Slovensku, pretože sieť utrpenia nemá konca. Cilka je len jednou vetvičkou – a dnes sa už dá hovoriť o košatom strome údelov, príbehov, skúseností, ktoré sa zrodili v našej krajine a putujú po svete, aby sa opäť dotkli miesta svojho vzniku. Zároveň nám kladú otázku, kam sme za tú dobu pokročili a ako sme naložili s časom, ktorý nám bol vymedzený na prežitie našich životov.

Záver

Láger určený na likvidáciu obetí je v prenesenom význame živým hrobom. Každý úkon v živom hrobe, každý krok, nádych aj výdych smerujú k prežitiu najbližších minút, hodín, dní, nie je ho možné merať štandardnými postupmi. Treba vziať do úvahy aj fakt, že každý láger aj popri svojich drastických špecifikách je zároveň fraktálom spoločnosti, resp. usiluje sa ním byť. Ten nacistický tábor, vyhladzovací, má zavádzajúcu definíciu schovanú v jeho najznámejšom nápise na bráne v Auschwitzi – Arbeit macht frei[11]. Nápis tvrdí, že práca oslobodzuje, no v skutočnosti je len zvrhlým podobenstvom, kde na konci, alebo aj uprostred pridelenej práce je prítomná šialená sloboda – sloboda kedykoľvek zomrieť.[12] Táto zvrhlosť udáva tón budovaniu vzťahov vnútri fraktálu. A tie sa formujú so snahou uprostred živého hrobu napodobiť reálny svet. Preto bez pochopenia dokonalej zvrhlosti systému ťažko pochopíme vzťahy trpiacich vnútri neho, ktoré sa úporne (a prakticky aj márne) usilujú vytvoriť svet, v ktorom by sa dalo prežiť. Prežiť – na úkor čoho, či koho? Na túto otázku dáva odpoveď snáď len sila smrteľného zovretia.  Zovretie  smrti je prítomné na každom hrdle, aj keď u každého tisne hrdlo inak, tisne naň v každom okamihu, na  každú osobu, ktorá sa nešťastným riadením ocitla v civilizačnom priepadlisku.

Každé posudzovanie vzťahov vnútri koncentračného tábora, ktorý napĺňa podmienky živého hrobu je posudzovaním vzdialenej planéty, keď poznáme jej polohu, no jej vnútorné spojitosti sú pre náš svet nepoznané, no najmä nepredstaviteľné. Aj správa Wezlera a Vrbu o pomeroch v koncentračnom tábore v Auschwitzi sa sprvu stretla so skepsou aj v židovskej pospolitosti.  Posudzovanie takýchto inerciálnych svetov vychádza z hodnôt posudzovateľovho sveta a niektoré pomery týchto svetov skazy sú natoľko nepredstaviteľné, že sú vyhlasované za vykonštruované a nepravdivé.[13] Dožadovať sa, aby v lágroch platili ľudské podmienky, je takmer nemožné, ale hoci aj chabé výsledky môžu byť dosiahnuteľné[14].

Morrisovej Tetovač z Auschwitzu je príbeh lásky so šťastným koncom a zároveň je ťaživým svedectvom. Masívne prekladaný román je zatiaľ sprevádzaný priaznivými hodnoteniami ako sa na úspešnú knihu patrí. Keď opadne eufória z prvoplánového príbehu, zaiste prídu na scénu aj hlbšie úvahy a hodnotenia, pretože román si to zaslúži. Ale predovšetkým si to zaslúžia obete jednej zvrátenej civilizačnej prehry. 

Text bol pripravený a napísaný s podporou Fondu na podporu umenia.