Talih - totálny cudzinec

uverejnené v Denníku N 16.10.2015

Údolie rieky Neckar je dostatočne podmanivé na to, aby som jeho priezračnú malebnosť stotožnil aj s ľuďmi, ktorí tejto krajine po stáročia vtláčali neopakovateľnú pečať. Bol  som cudzincom a ak takýto človek chce poznať pravdivosť obrazu hýriaceho farbami a tisícorakými lákadlami, neostáva mu len sa ho naozaj dotknúť, možno sa aj popáliť a možno aj umazať, ak má tento dotyk poslúžiť novému poznaniu.

Prijať  badensko-wurtembersku krajinu do svojej výbavy nie je zložitý proces, čiastočne pre duchovnú hĺbku krajiny, a aj preto, že časť mojich koreňov sa plazí v kdesi v juhonemeckých zemiach. Napokon, rád si naštudujem miesta svojich pobytov a to spôsobuje,  že aj v cudzej krajine sa rýchlo cítim ako doma. Dnešná imigrantská vlna ma podnietila oprášiť staré zápisky z údolia rieky Neckar a vrátiť sa k Turekovi Talihovi, zmietajúcemu sa v zápase o vlastnú identitu. 

Talih bol totiž na rozdiel odo mňa, totálny cudzinec. Moje  cudzinectvo spojené s riadením skupiny gastarbeitrov bolo bez komplexov a tráum, a syntetické zdvorilostné úsmevy domácich ma nevyvádzali z kontextu. Cítil som za nimi akúsi povinnosť byť za každých okolností slušným a ústretovým čo v slovenských pomeroch má dodnes šafranový výskyt. Naviac, aj silený úradnícky úsmev je lepší pre aklimatizáciu v cudzine než naše nevrlé tváre a duše plné zlých očakávaní. 

Kto raz spozná dôkladnú nemeckú spoločnosť a pocíti ako mu dokáže pomáhať a uľahčovať život.  Zároveň by mal  pochopiť, že aj jeho úlohou je do tohto mechanizmu aktívne prispievať. Môj stavebný majster Talih to pochopil dávno, robí to svojským spôsobom a napriek tomu sa trápi. Narodil sa v Turecku a príliš zavčasu prišiel s celou rodinou za prácou do Nemecka. Po štyridsiatich rokoch ešte nie je Nemec, a otázne je, či je ešte Turkom. Je cudzinec, to je isté. Ale kde všade je cudzincom? Veď očividne nemá svoju vlasť, nemá domov, nemá miesto, kde by o ňom susedia povedali - toto je človek, ktorého korene sa kdesi v hĺbke dotýkajú tých našich. Talih je teda vo veciach domoviny - nikým. Aj preto žije v neustálom napätí a strehu: čo ak spraví nejakú chybu? Nepripíšu ju jeho tureckému pôvodu? Alebo - čo ak mu niekto z firmy chybu zlomyseľne podsunie? Napríklad slovenskí murári?

Štvrťstoročie pracuje Talih s cudzincami, na ktorých firma R+H očividne bohatne. Cudzinci v nej pracujú len sezónne a táto skutočnosť predurčuje ich vzťah k práci. Preto firma R+H zamestnáva majstra Taliho, aby bez oddychu znovu a znovu učil neznalých gastarbeitrov vrátane našincov precíznej práci. Ak sa Talih ohradí voči nekvalifikovaným či komótnym pracovníkom môže firma dvoch - troch ľudí prepustiť, na výstrahu.

Hneď na úvod sa mi pochválil ako nedávno poslal preč Poliakov a predtým Srbov. Takto Talih stúpa na cene, posilňuje si pozíciu dobrého psa a pracovné skupiny chtiac nechtiac privykajú na tvrdý režim kvalitnej práce. Firma sa teší z udržiavania disciplíny, no majster Talih je len prietokovým ohrievačom, školiteľom, nové a nové skupiny musí neustále rozrušovať v záujme ich výchovy a výcviku.  

Talih však túto prácu robí rád. Dokonca nás aj posekíruje, pretože  od začiatku v nás vidí aj konkurentov aj podvodníkov. Vidím, že aj my sme pre neho príležitosť ako pocvičiť prišelcov z východnej Európy a vidím aj to, že táto úloha mu spočiatku nepripadala nijako nevľúdne. Opäť si  môže niekam umiestniť svoje vlastné mindráky. S našim príchodom dostal možnosť denno-denne dokazovať, že je človekom s vlastnou národnou i technickou identitou. Urputne to dokazoval pracovnou precíznosťou, v ktorej sa podujal prekonať tú nemeckú. Čo na tom  že očividne v sebe niesol pocit zaznávanej menšiny, ktorý  mu velil - ak chceš získať uznanie väčšiny, musíš byť desaťkrát lepší ako hocikto z nej.

Prvé dni behá Talih po stavbe ako zmyslov zbavený. Vykrikuje, kričí, nadáva a najčastejší výrok je - zbúram, rozkopem, vyhodím. Írečití slovenskí murári majú strach. Netušia, že Talihov vresk je produktom jeho vlastného strachu. Dám s ním reč v plechovej búde a pochopím koľká bije. Ale našincov ponechám v ich strachu, nech sa ešte chvíľu škvaria. Talihovu tureckú nadvládu sme prijali ako výzvu, už aj preto, že nikomu sa nechcelo putovať domov s dlhým nosom. Preto sa Taliho úloha neskomolila do polohy trpeného vládcu, naopak, ostala v polohe učiteľa, ktorého treba rešpektovať. Náš lojálny postoj Taliho mierne vykoľajil. Očakával odpor, ale my nie sme zvyknutí klásť odpor.

Po  mesiaci kriku, hádok, podozrievania i zazerania, až potom sa Talih prestane obávať, že Slováci sem prišli znivočiť jeho ťažko budovanú kariéru. Až potom sa odváži položiť mi otázku - a ty sa ako voláš? Otázku mi musí zopakovať, lebo vo firme R+H je meno cudzinca posledné čo koho zaujíma. Cudzinec v R+H musí rátať s tým, že celé mesiace a možno aj roky bude vystupovať len pod menom krajiny odkiaľ pochádza, nanajvýš pod menom firmy. Oslovenie menom, či rešpektovanie priezviska je vyšším stupňom dôvery a tú je treba zaslúžiť si - nie každému sa to musí podariť.

Jedného dňa zisťujem, že pilier, ako ho vymuroval náš Jozef, mal byť z betónu. Dívame sa Talihom do plánu no nič nevymudrujeme. Jozef pilier zbúra a na druhý deň stojí betónový pilier odliaty ako socha. Tentokrát príde Talih s plánom a tam celkom zreteľne stojí, že pilier má byť murovaný. Porovnáme plány, ale pravda nepustí. Pilier má byť murovaný. Michael povie, mišegál, omotá pilier lanami a vytrhne ho ako boľavý zub. Schováme ho na skládke pod odpad a máme s Talihom spoločné tajomstvo. A tajomstvá zbližujú. Od toho dňa sa nám s Talihom  spolupracuje oveľa lepšie, aj keď na škodu firmy R+H v cene jedného stĺpa. Ale keď to vezmeme do dôsledku, tak napokon je tá spolupráca predsa len aj na prospech firmy R+H. Nuž tak.

Pravdou je, že naozajstné starosti mu nerobili Slováci, ale súkmeňovci. Napríklad  Četün - Robotník a Četün - Profesor. Obaja majú zvláštne nadanie vytvárať dojem, že ich činnosť na stavbe je naozaj prospešná. Ponevierajú sa tu vďaka politickej korektnosti, vedia, že požívajú akúsi nepomenovanú ochranu a skutočnosť, že ujedajú z koláča našej skupine ich nijako netrápi.

Som neznalý tunajších pomerov, preto sa mi v podniku R+H  proti lemravým Četünom argumentuje ľahko a bez zábran. Lenže smola - v podniku panuje oná politická korektnosť, preto  vysloviť nahlas mienku o mizernej práci dvoch Turkov je neslýchaným zločinom. Vidím, že v podniku majú strach, aby obyčajné lajdáctvo niekto nezamenil za nacionalistickú neznášanlivosť.  A s takouto oštarou nechce mať nikto nič spoločné. Nepochodil som, oboch Četunov, leňochoda aj profesora s novinami pod pazuchou sa vinou politickej korektnosti tak ľahko nezbavím.

Medzitým Talih behá, kričí, je plný protirečení, obáv, myká sa pri každom príchode bielej audiny s Wolfim, stavebným šéfom, doťahujeme sa aj sa hádame. Koncom leta jeho stresy explodujú a nervovo sa zrúti. Maróduje prvýkrát po dvadsiatich rokoch a dlho o ňom nieto správy. Po čase príde na stavbu, pokojný a tichý, pozrie sa na našu prácu a vzápätí ho vyradím z obehu otázkou na jeho zdravie. Dlho sa mi díva do očí, skúma čo tým myslím a keď nenájde nič podozrivé, niečo zaševelí a zrazu nevie kam by sa podel.

Talih, Talih, si ty ale idiot. Keby si vedel ako Slovákom chýbajú tvoje nadávky, tvoje pobehávanie v kraťasoch hore dole po rebríku, zalamovanie rukami aj tvoje vyhrážky. Myslím to celkom vážne, Talih, fakt. A Talih miesto odpovede skloní hlavu...

Zaprášený stôl v búde na stavbe sa niekedy zmení na mapu Európy, vynikne Turecko, aj Slovensko a Taliho plány dostanú zreteľné obrysy. Musí v Nemecku odpracovať ešte deväť rokov, potom si vyzdvihne všetky svoje pohľadávky, vzdá sa nárokov  a odíde do Turecka. Deťom tu však kúpi dom, lebo tie už nikdy do Turecka neodídu. Talih má na brehu mora domček, spraví z neho hotel a povie že bude vylihovať pri mori. Smejeme sa. Talih totiž nikdy nebude vylihovať. Keď sa raz vráti do Turecka, začne sa jeho druhá etapa života. Bude dokazovať Turkom, že vnútri zostal Turkom ako oni, že je síce prišelcom, ale prišelcom z kultúrneho sveta, kde panujú kultúrne zvyky a bude nadávať súkmeňovcom a naučené zvyky presadzovať doma.

Taliho údelom je byť doživotným, čiže totálnym cudzincom. Všadeprítomne cíti, že ho majú za kohosi iného, než za koho sa má on sám, preto neustále zápasí so svojou vynútenou a cudzou tvárou, s ktorou nesúhlasí. Zápasí so svojim osobným veterným mlynom. Po dokončení stavby sa naše cesty načas rozišli a  keď sme sa opäť stretli, s neskrývanou hrdosťou mi oznámil novinu, ktorá ma mala úplne položiť. Talih bez pardónu prepustil z práce Četüna - Robotníka. Pravdu povediac, prekvapil ma, no úplne v inom smere ako predpokladal. Spomenul som si, koľko zvád a hádok som absolvoval, než sa mi podarilo onoho pobudu dostať aspoň z dosahu našich robotníkov. Teraz sa Talih usmieval, a chválil sa ako ho vedúci vo firme presviedčali, aby zmiernil svoj ortieľ nad Četünom - Robotníkom, no on, Talih, majster firmy R+H ostal neoblomný. Našiel ho sedieť v krčme a to bol koniec kariéry Četüna – Robotníka vo firme R+H.

Talih pyšne vysvetľoval podrobnosti a ťažko skrýval radosť že sa zbavil traumy dvojtvárnosti, traumy z povinnosti voči firme a povinnosti chrániť rodáka. Bol voči nemu oveľa prísnejší ako hociktorý Nemec a teraz je na svoju prísnosť hrdý. Dlhé  roky si pestoval protilátky proti možným podozreniam, že nadržiava Turkom. Teraz ich použil a polovica schizofrenického Taliho žije v hlbokom mieri. Čo však druhá polovica? Turecká polovica Taliho musela ustúpiť nemeckej, pretože Četün-Robotník nebol schopný pochopiť hranicu Taliho blahosklonnosti.

Ešte deväť rokov, sníva Talih, a verí, že potom sa zbaví jednej svojej polovice a bude konečne stopercentne len sám sebou. Ešte nevie, že je to len sen človeka, násilne vytrhnutého z koreňov, sen, ktorý sa nikdy nesplní.

Taliho príbeh sa odohral pred dvadsiatimi rokmi. Medzitým sa badensko-wurtemberské mestečká zapĺňali novými a novými Talihmi, Četünmi, Ibrahimami... žijú v kolóniách, pretože tam majú svoju istotu, že aspoň medzi svojimi vlastnia obe polovice svojej duše. Len čo vykročia z kolónie, vstupujú do prostredia, do ktorého si navliekajú brnenie. Zaiste ho každý nosí aj prežíva po svojom, ale je viditeľné zdiaľky. Kto je žiadateľom onoho brnenia a akú má mať hrúbku? Presne sa to určiť nedá, pretože brnenie si pýta samotná cudzincova duša, tá chce chrániť svoje najvnútornejšie ja a zároveň chce vyhovieť aj okolitému svetu. Do cudzej duše nie je vždy vidno a napokon nie je isté, či obyvatelia žijúci v organizovanom blahobyte sa chcú zapodievať dušami prišelcov. Majú čo robiť so svojimi dušami, plnými  obáv o budúcnosť a obáv o stratu svojho zničujúceho hedonistického pohodlia, plného pretvárky.

Peter Juščák

Heilbronn, Bratislava