Tretia generácia utečencov

Keby si stavitelia komunistických pomníčkov prečítali niečo z histórie strany ktorá ich neprestáva fascinovať, možno by trocha korigovali svoje staviteľské úsilie. Možno. A možno ani nie, pretože posvätená moc spojená s beztrestnosťou je pravdepodobne nezastaviteľné afrodiziakum.

Ak Biľak s krvavým Pješčakom majú dnes svojich obdivovateľov, potom si pripomeňme aj tých, ktorí okúsili útek pred svojvôľou im podobných. Georg Kováč z Kalifornie je treťou generáciou emigrantov, človekom, ktorý bol svojho času na úteku pred komunizmom. V štyridsiatom deviatom roku minulého storočia utekal spolu s mamou cez šumavské lesy do Nemecka. Mal iba štyri roky, preto si ho mama k sebe uviazala špagátom za ruku. Keď sa začala streľba, chlapec sa preľakol a spadol na zem. Matka sa nezastavila, v šialenom behu pred guľkami ťahala syna po zemi, kým sa nedostali „za čiaru“. Takto utekal, či skôr trpel na úteku reprezentant tretej generácie utečencov pred géniom revolúcie Leninom. Jeho matka predstavovala druhú generáciu a vedela, prečo musí absolvovať nezabudnuteľnú šumavskú noc. Ona sama ako dieťa čakala s rodičmi v prístave v Novorossijsku, až sa nad nimi zmiloval anglický dôstojník a vzal ich na preplnenú loď. Keď loď odplávala a červení obsadili mesto, povraždili všetkých utečencov v meste i v prístave. Gersdorffovci zanechali svoju históriu, majetok, rodinu a odplávali so spomienkami na mladučkého strýka Anatola a krásavicu Kyru. Oboch zavraždili červení a ich hroby ostali len v srdciach spomínajúcich. Gersdorffovci dožili svoj život v Juhoslávii, syn padol ako partizán, dcéra Mária sa vydala za právnika Kováča a usadili sa v Prahe. Ale ich šťastie trvalo len štyri roky, potom jej muža zatkli a vydali do Sovietskeho zväzu, kde skončil v lágri v Karagande.

Útek so synom priviazaným o zápästie bol posledným útekom pred komunizmom. Od tých čias sa udialo veľa príbehov. Aj v Amerike, aj v Československu. Komunizmus sa ešte chvíľu nafukoval, prevalil sa aj k nám, potom ako každá nenormálnosť spľasol. Ostali po ňom hroby obetí, aj obete bez hrobov.

Dnes sa nám objavujú pamätníky na našich vlastných reprezentantov diktatúr, fašistickej i komunistickej. Ukazujú na seba prstom, pritom v slušnej spoločnosti nemajú miesta žiadna z nich.  

Peter Juščák