úryvok

I.

V baraku číslo dva podobne ako vo všetkých ostatných je po dvestopäťdesiat miest. Nie je to nijaká náhoda že je ich práve toľko, ani o dušu menej ani viac. Dvestopäťdesiat je magické číslo, je úradným pomocníkom, priam až zaklínadlom. Pozoruhodné na ňom je, že hoci sa s ním pracuje, netreba ho poznať príliš dôkladne a ani čísla ktoré mu predchádzajú, netreba dokonca ovládať žiadne počtové operácie ako je násobenie či delenie. S číslom však treba vedieť pracovať a to platí  najmä pre dozorcov, ktorým bežné spočítavanie dvojciferných čísel zatiaľ robí problémy. Ešte viac to platí pre úplných začiatočníkov, ktorí majú za sebou len krátky kurz rozlišovania nepriateľa a počítanie na jednej ruke, skrátka, ak ide o analfabetov. Práca s číslom niekedy spôsobuje určité trápenie, lenže vývoj v zónach Planéty sa nemohol zastaviť len preto, že aj krátko po vojne niektorí mladší dozorcovia dosť dobre nepoznali abecedu ani čísla.

Pre úplnosť je treba dopovedať, že magickou dvestopäťdesiatkou sa svet nekončí. Za ním nasleduje oveľa tajomnejšie číslo a to je rovno číslo tisíc. Často sa hovorí tisíc sem, tisíc tam, ale naozajsky pracovať s takýmto obrovským číslom dokáže málokto. Ak v zóne nastane prípad, že dozorcovia potrebujú počítať do tisíc, spravidla už privolajú niekoho s ukončenou základnou školou, najčastejšie Naďu, či Oľu, ak niet vyhnutia, tak aj posmievačnú Parasku.

Analfabetické rátanie do dvestopäťdesiat je výsledkom jednoduchého počtovania z čias, keď veľa červenoarmejcov nepoznalo abecedu, nehovoriac o rátaní veľkých čísel. Vymyslel ho vraj v revolučných časoch sám Félix Dzeržinskij, zakladateľ Čeky, aby uľahčil rátanie zajatých buržujov, kulakov a iných nepriateľov mladej sovietskej moci. Aj veľkí pedagógovia by sa čudovali jednoduchosti tohto počtovania. Celý fígeľ spočíva v rýchlokurze rátania do päť – jeden, dva, tri, štyri, päť. Koľko prstov, toľko čísel. Bystrejší vojak si počtovú úlohu osvojí rýchlo, jednu dlaň použije na rátanie prstov, ukazovákom druhej ukazuje na jednotlivé prsty aby sa nepomýlil. Párkrát si to zopakuje a o chvíľu je vyškolený a môže stavať do radu zajatých nepriateľov – čo vojak to prst. Jeden dva, tri, štyri, päť, päť nepriateľov – päť prstov.

Keď vojak či dozorca zvládol prvú lekciu, nakreslil na papier päť čiarok a postup zopakoval. Jeden dva, tri, štyri, päť – a prvých päť nepriateľov preložil ďalšími piatimi. Obrázok s piatimi zvislými čiarkami prečiarknutými piatimi vodorovnými sa volal kastlík, my vieme, že spolu ich bolo desať. Päť kastlíkov bola kopa a každý počtár už vyrátal že mala päťdesiat členov. Päť kôp bola hromada, rovných 250 duší.

Ako vidno, rátanie do päť malo svoje mimoriadne prínosy, bolo jednoduché a každý to pomerne rýchlo zvládol, dokonca aj Paša, známy svojim nepriateľstvom ku vzdelancom a vzdelávaniu.

Takto  rátali väzňov pri nástupe do vlaku už v poľskom Sambore. Vinou drobných chýb pri zápisoch čiarok museli vojaci veľakrát krát rátanie opakovať. Nervózni stavali väzňov po päť, posúvali ich dopredu, potom dozadu, potom sa pomýlili a začali znovu. Kastlíkový systém sa čerstvo vyškoleným dozorcom vzpieral, márne rátali čiarky a prekladali ich novými, stále vystrčil rožky nejaký čertík a zmaril ich prácu. Vystrašeným väzňom sa sprvu zdalo že počítanie podlieha neznámemu utajeniu alebo šifrovaniu, nikomu napadlo, že mladí pohoniči tisícok ľudí na východ nepoznajú iné čísla ako tie čo sú jasne deklarovateľné na dlani jednej ruky. Po zotmení sa počtárske znalosti ozbrojeného sprievodu zhoršili ešte viac. Dvaja väzni nekonečné počtovanie nevydržali, najprv odpadol jeden Poliak. Odtiahli ho po snehu do baraku zostreného režimu a miesto neho priviedli čerstvého väzňa aby počty sedeli bez akýchkoľvek pochýb. Keď odpadol druhý, už sa im to zdalo podozrivé, preto než ho odtiahli, párkrát doňho kopli aby sa presvedčili či nesabotuje ich počítanie. Na to sa prihlásili dvaja Nemci z Gelnice, ponúkli svoje počtárske služby a keď dozorcovia usúdili že v tom nie je utajený zámer, počítanie povolili. Gelničania spočítali nastúpený transport za štvrť hodinu a všetci mohli s úľavou nastúpiť do dobytčích vagónov.

II.

Baraky v zóne sú navlas rovnaké. Prične sú rozmiestnené v dvojradoch a majú dve poschodia. Jeden dvojrad vpravo, jeden vľavo. Medzi stenami baraku a pričňami je úzka ulička, stredom baraku pomedzi pravý a ľavý rad je ulička širšia. Uprostred je veľká hlinená pec s liatinovou platňou, okolo nej drevené stojany na sušenie odevov. Vzadu v rohu je paraša, sud od nafty s úlohou obrovského nočníka pre prípad nočnej potreby. Alebo aj dennej keď vonku zúri víchrica

Irena sa zložila na svoju pričňu a vypustila z hlavy Žeňu aj jej dnešné táraniny. Rukavice schovala do kúta, posadila sa a šuchotajúca slama v nej vyvolala pocit vytúženého súkromia. Teraz si všimla sadze na rukách. Zažrali sa zo začadených hrncov tak hlboko, že dočista umyť ruky nebude bez vážnych starostí. Márne ich máča celý deň vo vode, ak nieto mydla, dlane sú síce čisté ale ostanú posiate čiernymi vráskami. Na sobotňajšiu návštevu by rada prišla ako bývalá zdravotná sestra – čistá duša, čisté ruky, takto si chce vziať syna do náručia. Pred chvíľou si pretrela tvár od roztopených vločiek a vôbec pritom nemyslela na sadze, rukáv blúzy je od nich celý čierny.

Poprosí o zrkadlo, zlodejky ju hádam nevysmejú. Nemá nič na výmenu, pri chlebe bola krátko, potom musela k riadom a kto jej uverí že ide z kuchyne a nič neukradne? Zrkadlo sa v baraku požičiava, ale niečo za niečo. Potrebuje hlavne mydlo, to svoje vymydlila a zvyšný kúsoček jej pred týždňom niekto potiahol kým si v studenej vode mydlila tvár. Nové možno bude o mesiac, ak ho privezú. Teraz by však pomohlo trocha bravčovej masti, tá zažraté sadze rozpustí a zvyšky vytrie do handry a ruky umyje horúcou vodou z kuchyne. Lenže masť na ruky nezíska len tak a s čiernymi prstami nechce siahať pod matrac, predsa si nezašpiní poklady určené do Bujčanu. Robí jednu hlúposť za druhou, prečo tak lacno predala kuchárskej veliteľke správu, že Šota dokáže opravovať deravé hrnce? Mohla sa urobiť dôležitou, vymyslieť si prípoviedku o drôtovaní, potom do toho zamontovať výnimočného Šotu a vypýtať si odmenu. Mohla navrhnúť mastný chlieb, to je neškodná a pochopiteľná požiadavka.

Odhrnula slamu a skontrolovala dary určené na sobotňajšiu cestu. Sú tam, nezmizli, kriminálničky majú pred ňou ako pred bývalou medsestrou akú takú úctu. Oprela sa o doštenú stenu a sledovala čerstvo dokončenú výšivku na stene pri nohách. Je to kúsok tmavohnedého hrubého plátna s rovnako tmavou výšivkou letiacej labute. Výšivka na prvý pohľad vyzerá ako pre slepcov, všetko je v jednej farbe, aj podklad aj niť, ale má v sebe zaujímavé čaro. Teraz keď je stará vrecovina napnutá, labuť pôsobí ako vytesaná do skaly. Vyšívala ju po večeroch celé týždne a pozajtra ju vezme do Bujčanu, daruje ju Kati.

Prostú Kaťu objavil pred tromi rokmi Šota a stala Ireninou spásou. Prijala jej syna Ivana ako svojho, pritisla si ho na svoje biele prsia a zachránila ho pred táborovým zničujúcim hladom. Dojčila  ho, pohojdávala si ho ako svojho, smiala sa a dieťa každý deň rástlo. Dobrosrdečná Kaťa ani nepostrehla ako Irenino zúfalstvo premenila na nádej. Prešli tri roky a malý Ivan dupoce po Katinej chalupe spolu s jej deťmi, spolu sa hrajú, spolu vyrastajú. Lenže trojročné deti sa musia vrátiť do zóny. Táborové deti sú štátne, trojročné už berú do distribučky a rozdeľujú ich do detských domovov na Pevnine... Takže po niekdajšom hlade sa ohlásila nová katastrofa.

Návštevy má Irena povolené, prirodzene len za dobré výsledky a včera jej veliteľka strážnej služby Kiša Golubovová marcové povolenie vystavila. Preto teraz šuchoce v slame a kontroluje drobnosti, má trocha cukru aj tabak pre jej muža. Opäť sa cíti ako matka, uvidí si syna. Keď si na neho pomyslí, zakaždým sa jej od vzrušenia zrýchli dych, ale stačí že sa zotmie, že usína a už sa premáha aby sa nezadusila žiaľu.

Prečo dnes do nej Žeňa zaťala takým hrubým spôsobom? Majú málo spoločného trápenia? Alebo sa so svojim úsmevom chce zahrať na sväticu Xeňu?

III.

– Táto plavba sa skončí a bude lepšie, – utešovala Xeňa nevládnu Irenu v zadúšajúcom podpalubí lode. Plavili sa cestou z Vladivostoku do Magadanu a Xeňa len čo sa dopočula o Ireninom nešťastnom pôrode vo vlaku, prisadla si k nej, držala ju za ruku,  prikrývala ju spolu s Katalin, medzi ruskými ženami pre ňu zháňala kúsky chleba a rátala dni príchodu do prístavu.

– Ešte päť dní, ešte štyri, tri... a potom vyjdeme von, bude svietiť slnko, zacítiš čerstvý vietor a bude ti lepšie. Isto tam majú aj nejakú ošetrovňu.

Irena dýchala skazený vzduch podpalubia, dusila sa, nie a nie sa pozviechať po ťažkých horúčkach. Držala sa podaných rúk, raz to bola Katalin, inokedy Xeňa  a cítila ako ich hojivé teplo putuje do jej žíl a vracia ju späť medzi živých.

Ošumelá loď Félix Dzeržinskij dorazila do Magadanu koncom augusta. V chladnom sibírskom lete sa more búrilo, vzpieralo a zrážalo, dočahovalo až k oblohe s temnými mrakmi. Vodná triešť z hrebeňov vĺn prenikala do vzduchu, do očí, do šiat, studený slaný vzduch bol všade, aj hlboko v podpalubí. Zničený odev ženám navlhol a  triasli sa od zimy. Spásonosná pevnina sa na prvý pohľad zdala vykúpením, všetci verili, že na súši už ich nemôže postihnúť nič horšie ako bolo putovanie na koniec sveta.

Až neskôr sa Irena z útržkov rozprávania dozvedela, že posledný večer sa niekde na lodi odohral nepríjemný incident. V ktorejsi  tmavej chodbe sa strhol krik a volanie o pomoc. Xeňa tam vbehla, ale niekto ju zasiahol nožom a zahnal späť. Tri či štyri príšery kričiacej žene zapchali ústa, márne sa na pomoc zbehli aj ďalšie, muži ich rozohnali kopancami a hrubými nadávkami. Xeňa si oviazala krvácajúcu ruku handrou a bežala pre pomoc.

Dozorcovia sa zabávali na palube, aj oni mali plné zuby nebezpečnej plavby. Xeňa sa im nepozdávala. Podchvíľou tu vrieskajú nejaké ženštiny, kto to má počúvať? Modrooký mládenec v uniforme sa na ňu usmial, nevedno čo si myslel o neodbytnej babizni, lenivo vstal a  prosiacu Xeňu nečakane kopol do brucha. Spadla naspäť ku schodom, len len že sa chytila zábradlia a neskotúľala sa do podpalubia.

Znásilnenej žene sa podarilo ujsť až ráno. Vybehla na palubu v potrhaných červených šatách s rozcuchanými vlasmi, jednou rukou si pridržiavala vyčnievajúce prsia druhou si pomáhala pri železnom zábradlí. Rozbehla sa k okraju paluby, vyskočila k ramenu žeriava na spúšťanie záchranného člna, vyplašila kŕdle čajok a bez rozmýšľania sa vrhla medzi ne. Čajky sa so škrekotom rozleteli na všetky strany, ženin krik sa zaťal do vzduchu, na okamih prehlušil škriekanie vtákov aj hukot mora a spolu s ňou zmizol vo vlnách.

Správa o incidente sa rýchlo rozšírila po celej lodi. Kam sa to dostali po úmornej ceste? Zdesené ženy chodili za dozorcami, ale oni kývli rukou, načo skákala cez palubu, hlupaňa. Teraz budú zbytočné starosti, osoba bude chýbať v zoznamoch a im pribudne práca. Keď nepochodili u dozorcov, vyhliadli si námorníka pri záchranných člnoch. Dve Rusky mu objímali kolená aby niečo vykonal aspoň on, majú predsa záchranný čln! Starý mechanik v zaolejovaných montérkach mal iné povinnosti. Keby sa mal starať o každého somára na tejto lodi, nikdy by nedoplávali do cieľa. Ľahostajne sa opieral o hrdzavú stenu strojovne a práve niečo vykladal zvedavým väzňom v zafúľaných civilných oblekoch. Nenechal sa vyrušiť krikom žien ani ich šklbaním za hrubé nohavice. Stál s dymiacou cigaretou uprostred prosiacich žien, vypúšťal dym nad ich strapaté hlavy a po chvíli, keď už toho bolo dosť, striasol ich zo seba ako otravný hmyz. Vybral cigaretu z úst a s úškrnkom recitoval:

– Kolyma, Kolyma, čudnaja planéta, dvenadsať mesjacov zima, astaľnoje léta...

Planéta! Ona bola cieľom polročného putovania! Námorník svoj výklad doplnil správou, že Magadan je len prístav, mesto s úradmi, distribučnými tábormi, sídliskom, ale aj divadlom! To všetko slúži pre správu desiatok, stoviek táborov. Čudnaja planéta. Inak tu niet nič.

– Iba vtáky a ryby, – smial sa. – Potom ešte náš Felix Dzeržinský a možno nejaké lietadlo, ak sem doletí, – ukázal prstom na sivú oblohu.

Ale ani ponurý Magadan ešte nebol koniec strateného sveta. Na severe, za hradbou hôr, vážení cestujúci, tam pramenia desiatky riek a spolu tvoria rozsiahle povodie najväčšej z nich, Kolymy. Je to krajina temných hôr, nedostupných dolín, tisícov kilometrov meandrujúcich riek, nekonečných barín so svojou vzornou matkou Kolymou. Všetky vody sa s pomalou a neodvolateľnou určitosťou valia k polárnemu kruhu a potom ďalej na sever.

– Tam pôjdete, – povedal a cigaretou ukázal smer budúcej cesty. – Tam vezú všetkých.

– Ale ona, ona...! – zúrivo kričala Xeňa a s oviazanou rukou s krvavými fľakmi ukazovala na rozhnevané more.

Muž prižmúril šikmé oči a čvrkol cigaretové sliny povedľa nej.

– Aká ona? – povedal. – To nie je ona. To ste vy! Všetky do jednej, – povedal bez akejkoľvek nadsádzky.

Planéta Kolyma... Naozaj, skutočnosť, že z pevniny sem neviedli žiadne cesty a jediný prístup do prekliatych končín poznali len sťahovavé vtáky a morské ryby robila toto mesto ostrovom neuveriteľnej osamelosti. Lepší názov ako Planéta sa mu nedal vymyslieť...

V poskakujúcom nákladnom aute sa pod plachtou ženy tisli k sebe a ohrievali sa navzájom. Irena cítila teplo Xeninho pleca, cítila v nej oporu a nádej že ich zblíženie ju môže zachrániť.  Xeňa sedela bez pohnutia. Oviazanú ranu na ruke si nevšímala, dívala sa strnulo na ustráchané ženy oproti a na veľké počudovanie sa usmievala. Nedotklivý úsmev v toľkom strachu pôsobil sprvu ako víťazstvo. Aj  ďalšie dni v distribučnom lágri dával akúsi nádej že Xeňa pozná návod ako zvíťaziť nad surovosťou čudného sveta. Lenže Xeňa so svojim úsmevom skamenela. Už to nebol úsmev, ale skôr úškľabok a naznačoval niečo znepokojujúce, veď ani na tretí, ani na štvrtý deň ani nevzala do úst nič. Ležala na prični, dívala sa do stropu, a aj pred Irenou len pokrútila hlavou, akoby dopredu vedela čo jej chce pacientka z lode povedať. Napokon prezradila svoj zámer:

– Moja noha túto pekelnú bránu neprekročí, – pošepla a stískala Ireninu dlaň. – A ty mi pomôžeš...

Viaceré obyvateľky magadanskej distribučky s ňou trávili nekonečné dni čakania a žiadna ju nepresvedčila aby niečo vzala do úst. Xeňa mlčala, slabla a pomaly odchádzala. Irene bolo na zúfanie. Ešte nedávno bola Xeňa jej oporou a nádejou a ako rýchlo sa ich úlohy vymenili. Poprosila Danutu aby ju povzbudila ona, je staršia, skúsenejšia možno Xeňa na ňu dá.

– Keď sa usmieva, asi je jej dobre, – zakončila Danuta debatu o Xeninej záchrane. – A ty ešte budeš potrebovať veľa síl pre seba, – povedala nakoniec ako výčitku.

Xeňa už Irenu nevnímala. Občas otvorila oči, ubezpečila sa že je pri nej, jemne mykla dlaňou a opäť zatvorila oči. Nepočúvala krik, zhon, hurhaj, hádky, ani náreky žien, nič.

– Ukradli mi chlébá...! – ozval sa jeden podvečer zúfalý plačlivý hlas z kúta baraku. V Irene sa ozval jej nedávny hriech z vlaku, aj ona zjedla čo jej nepatrilo. Strhla sa, pocit viny ju opäť pripravil o pokoj a hneď nato pocítila kŕčovitý stisk ruky. Xeňa spala, stískala Ireninu dlaň a jej slobodný úsmev pomaly tvrdol a menil sa na masku.

Takto ich Xeňa opustila. Koľkokrát sa o nej rozprávali, koľkokrát hľadali príčinu jej zvláštneho správania, na nič neprišli, nevedeli sa zhodnúť či jej odchod bol víťazstvom nad väzniteľmi, alebo naopak, prehrou na samom začiatku.

IV.

Najlepším miestom na spoločné posedenie je pri veľkej murovanej peci uprostred baraku. V čase búrky sú miesta pri peci obsadené od rána do noci, inokedy je to miesto zapratané premočenými a prepotenými hábami a válenkami. Na dusivé výpary z vatovaných kabátov si treba privyknúť, inak by sa posedenie pri peci stalo pekelným trestom. Fajnový nos tu nemá miesto, kto chce po večeroch vyšívať, nemôže mudrovať nad tým čo všetko sa vyparuje z uplakaných handier. Aj marcový buran zomkol niekoľko žien okolo sliepňavej žiarovky. Sedeli na nízkych pníkoch, škúlili do svojich plátien z vrecoviny, iba Tinda mala v rukách jemnú sivú látku z vrecka od múky. Tinda je v zóne privilegovaná. Posedí si so ženami, ale každá cíti v jej blízkosti odstup, aj obavy, ktoré okolo seba šíria táboroví chránenci. S chránencom je to ako hra s divou mačkou; pradie ti, pradie a zrazu ti hrabne pazúrmi do tváre.

– Irena ide v sobotu do Bujčanu, – ohlásila prostoreká Sáša novinu, ktorú pozná každý. – A rovno na synove narodeniny, piateho marca mal tri roky!

 Sáša si nikdy nesadne len postáva, pozorne počúva, díva sa ženám na zhrubnuté prsty od krompáčov a lopát, sleduje ako zápasia s jemnými i hrubými niťami, predvída akým smerom sa bude uberať nový vzor, radí im a vzápätí chváli ich trpezlivosť a šikovnosť. Dalo by sa o nej povedať, že je kibic medzi vyšívačkami. Má dobrú pamäť, pamätá si všelijaké dátumy, dôležité aj zbytočné, zapamätala si mená všetkých žien, aj takých, ktoré sa v zóne iba mihli a potom sa stratili v pavučine iných zón. Zapamätala si aj ich príbehy i osudy, vie ich dopodrobna prerozprávať aj po roku, nič na nich neuberie a ak pridá, tak len preto aby každej žene ktorá si to zaslúži vylepšila tvár.

Dlhú chvíľu pri pozorovaní vyšívačiek si kráti tak, že im   upravuje vlasy. Na nič sa nepýta, len sa ujme práce, natáča biedne chumáčiky na drievko, drievko na konci rozštiepi a do medzierky zasunie konček vlasov. Potom nasliní prst a natrie ním cievku a vyrobí kudrlinky. Neodoženú ju, každá pokojne znáša svoje skrášľovanie a pre ňu je to veľká odmena.

Teraz na ňu Tinda vrhla nevrlý pohľad, posunula si okuliare na nose a  gestom naznačilo dôležitosť svojich okuliarov. Pre  vyšívačky majú cenu zlata, kolujú po baraku a sú nerozlučne späté s dobrou vôľou ich majiteľky. Prekvapene sa opýtala:

– A to ju pustili?

– No a?

– Decko má tri roky, malo by ísť do domova! – pripomenula Tinda.

– Ale Kaťa si ho chce adoptovať, – oponovala jej Sáša.

– Pozrime sa... rozdávať deti po dedinách, – zahundrala Tinda.

Ženy mlčia. Irena sa musí rozhodnúť. Buď syna nechá Kati alebo jej ho vezmú do domova. Nik nechce byť v jej koži. 

– V novembri jej návštevu zatrhli... – pripomenula Sáša a odkročila od Tindy nabok. Nerada by schytala kopanec za staré hriechy. 

Na príčine bola aféra s chlebom. Irena spolu s Pípačkou krájali chlieb pre celý tábor. Keď sa tejto dôležitej funkcie ujali ony dve, prestali sťažnosti na nerovnaké kúsky chleba a aj v sklade nemali starosti s chýbajúcimi bochníkmi. Napriek tomu im Tinda dôverne pošepla že chlieb krájajú zle. Aj závažie vraj nemajú v poriadku a mali by s tým niečo robiť. Ženy prevážili závažie, bolo v poriadku. Počty chleba sedeli, nakrájané kúsky tiež, tak čo od nich chcela?

To sa ukázalo o pár dní keď im ráno chýbalo šesť bochníkov. Všetko sedelo na gram, nakrájané kúsky aj počet chlebov, kam sa teda podeli chýbajúce chleby? Vtedy jej za trest zakázali návštevu a Pípačku preradili do kuchyne k riadom. Pípačke to nedalo. Poradila Irene aby prevážila zopár bochníkov chleba večer pri prevzatí, aj ráno pred krájaním. Čuduj sa svete, naozaj, chlieb sa do rána odľahčil o pár gramov... no a chlebovú agendu v hlavnom sklade mala na starosti práve Tinda. Isto vedela o tom ako v sklade deň dopredu namáčali chleby do vody a v kuchyni potom trvali na tom, aby ho uložili na police k peciam. Nejaký bochník si takto v sklade ušetril a odniesla si to Irena a Pípačka.

– Trestať deti by malo byť zakázané, – povedala rezolútne Irma. – Keď ju vyhodili z nemocnice, dobre. Ale dieťa? Prečo trestať dieťa?

– Čo to splietaš, katolíčka? – oborila sa na ňu Tinda. – Pozri sa na zlodejky! Rýchlo, rýchlo na plot a narobiť deti! Zlodejkám sa nečudujem, ale Irena?

– Nepustiť matku k decku?! – urazila sa Sáša. – Čo ty vieš o deťoch?

Tinda znervóznela. Sklonila sa nižšie k plátnu a jej ihla sa rozkmitala rýchlejšie. Mala pekne zaoblené prsty, zdravé a ružové. Nie ako ostatné ženy - popraskané, čierne, s hrubou kožou, bez citu.

– Svoje viem! A o každom! – povedala výhražne.

Tinda je privilegovaná, treba si na ňu dávať pozor. Prihodilo sa jej to jednoducho. Veliteľka strážnej služby Kiša Golubovová si všimla jej vyšívanú bufajku a poriadne ju to zarazilo. V zóne nevídali aby si niekto svoj špinavý otrhaný kabát upravil a dokonca ozdobil výšivkami. V istom zmysle to mohla byť aj provokácia! Jej  zvedavosť bola mocnejšia ako podozrenie z nekalej činnosti, preto vyslala pomocnú dozorkyňu Naďu aby sa prezvedela čo tým vyšívaním hentá Nemka zamýšľa. Naďa sa poprezvedala a podala hlásenie. Výšivky boli nielen na kabátoch, ale aj na košeliach, sukniach dokonca aj na ufúľanej a rozpadajúcej sa bielizni. Kiša sa sprvu vydesila. Nebude v tom nejaká utajená konšpirácia? Nerátajú s tým, že ak by náhodou zutekali, majú poklady na výdavky oblečené priamo na sebe? Ničomu nemožno veriť, nič nie je jednoznačné, všade naokolo číhajú nejasné zámery!

Podozrenia sa napokon nepotvrdili, ale netypická situácia ju priviedla ku skvelému nápadu. Vydurila svojho Vasiľa, zástupcu hospodárskeho veliteľa a pre Tindu upiekli spolu nové úlohy. Vasiľ so svojim obchodným duchom jej zabezpečí plátno, nite a ihly a ona bude vyšívať a držať zobák, jasné? Jasné. Zaradili ju do skladu potravín, dostala svoju osobnú stoličkou a tak sa začali jej šťastné táborové dni.

Hlavnou výhrou privilegovaných je ľavé okienko v jedálni, tam sa chodí pre vylepšenú váru, tam sa vychutnáva sľubné čľapotanie do misky a odnáša sa zaručený hustý spodok. Drobným  nedostatkom privilégia je, že privilegovaný musí svoje potešenie tajiť, musí sa tváriť bolestne, užialene, niekedy je dobré aj trochu krívať alebo si pridržať náhle rozbolený bok, prosto, v žiadnom prípade nesmie trčať z radu. Svoj nadprídel musí zjesť v tichosti, bez mľaskania a spokojného odfukovania, misku ako každý zvonivo vyškrabkať, vylízať, zhrnúť zo stola omrvinky do dlane a obrátiť ich lačne do seba a potom sa nemenej lačne poobzerať po okolí.

Boli časy keď si Tinda nazvláčala kôrky chleba do baraku a potom ich v noci tajne chrúmala. Chrúmanie sa v nočnom tichu nedalo zatajiť. Ozývalo sa do hladného ticha ako búranie starého domu. Večer čo večer sa prikrádalo, budilo ženy zo sna, spúšťalo v hrdlách prebytočné sliny, ktoré potom dráždili žalúdok a stávalo sa nočnou morou. Sáša to nevydržala. Vystriehla keď Tinda bola v službe, siahla pod slamu a odhalila skrýšu s chlebom. Priviedla ostatné ženy a kôrky pripravené na nočné hodovanie spratali skôr než by to urobili táborové myši.

Tinda napokon ženám občas niečo obetovala, kúsok chleba, zemiak, trocha cukru. Pred rokmi napríklad nebolo ihiel, ženy si ich vyrábali z drôtu. Také  šitie bolo hotové utrpenie a tak aj vyzeralo – hrubiánske neforemné stehy, hoci napokon sa ukázalo, že aj nemotorný steh má svoje čaro. Hovorili mu čuvač, podľa tunajšej sibírskej národnosti. Keď od zásobovača Vasiľa získala vzácne ihly, myslela aj na ostatné ženy a zopár ich rozdala. Nemožno ju teda iba súdiť, ale ani zabúdať na ostražitosť!