Úryvok 2

Po prebdenej noci si Besa so spravodajcom Bertoldom našli lavičku v spásonosnom tieni starých gaštanov pred budovou švitoriaceho hotelíka. Krátko si zdriemli. Obedovali v bzučiacej pizzerii vedľa divadla. Besa podchvíľou okázalo kývol nejakému známemu, alebo úslužne odpovedal na pozdrav inému. Bertolda na chvíľu zmohol drobný spánok, ale hneď sa strhol, pretože mu popred klipkajúce oči preletel zvláštny zážitok z nedeľného večera. Naklonil sa k priateľovi Besovi a úprimne sa mu zveril s nezvyčajnou príhodou. Bolo to po večerných správach, mohlo byť pár minút po pol ôsmej, ešte spomenuli výsledky talianskej futbalovej ligy keď do hotela za ním prišiel neznámy chlapík. Slabou angličtinou mu stroho oznámil, že jeho sestra Arbesa má dohromady päť bratov. Presne päť, teda spolu s ním, s oznamovateľom tejto záhadnej správy. Dokonca vraj Bertoldovi strčil dlaň pred nos a pre prípad vylúčenia omylu ukázal všetkých päť prstov. Počet bratov bol teda neodškriepiteľný. Hneď ráno pri obsluhe raňajok krásna Arbesa potvrdila správu o počte bratov. Usmiala sa svojim šantivým úsmevom na hranici medzi hrdosťou a úplnou oddanosťou a pokrčila plecami. Bertold si to vysvetľoval ako ospravedlnenie za ich nezvyčajný počet, lenže Arbesa mu náhle navrhla, aby sa odteraz stretávali tajne, napríklad v školskom klube vedľa detského domova.

Po správe o Arbesiných bratoch Besa zvážnel a prestal jesť.

- Ona má päť bratov a ty za ňou chodíš len tak? – prekvapene sa mu zahľadel do tváre.

- Áno...

- Odkiaľ je, z mesta či z dediny?

- Z dediny. Díval som sa do mapy, je to v horách na juhu...

Besa odložil príbor a odsunul od seba tanier. Bertold skúmal pravdu v čiernych supích očiach svojho dobrodinca a nádejal sa, že dostane mierumilovné vysvetlenie náhlej záhady.

Besa možno trocha hral aj divadlo, možno sa chcel urobiť dôležitý, a možno že mu naozaj šlo o záchranu nového priateľa. Veď každé dobro sa napokon vracia na miesto svojho vzniku, takže operovať s dobrou voľou sa vždy vyplatí. Démon Besa bol spoľahlivou kanceláriou. Hovoril všetkými balkánskymi jazykmi, mnohými európskymi, pobýval ako herec menej významných postáv v rovnako zavedených divadlách po celej bývalej aj súčasnej Juhoslávii, striekal na tričká Che Guevaru v slávnej baretke, ale aj na obrie steny, taktiež dokázal nastriekať Josifa Tita, aj Johna Lenona. Ďalej písal poéziu, kreslil vtipy, dokázal sa celé mesiace venovať umývaniu riadov v albánskych cukrárňach po celej Európe. To bol celý on, ale keď dôvody jeho tichého ústrania pominuli, prípadne pátranie po ňom bolo zrušené, opäť rovnako nenápadne vychádzal z neužitočnej anonymity.

Avšak pre Bertoldov problém nemal dobrú správu. Voľné aj vydaté ženy si Albánci v Kosove strážia a než by si s nimi niekto začal, musí to prejsť diskusiou v rodine. Preto oznam o počte bratov treba chápať ako istú informačnú skratku, presnejšie povedané ako výstrahu, upovedomil neznalého Francúza.

Priateľský oznam zmenil správu zo záhadnej na ponurú a po optimistickej noci sa Bertolda zmocnil nepokoj.

- Nerád by som sa dostal do problémov, - mienil.

- V takom prípade by si mal dať Arbese pokoj.

- Pokoj? – začudoval sa novinár.

- Áno. Pokoj.

- A to prečo? – nechápal Francúz tunajšie postavenie krásnej ženy.

- Alebo jej rodine dať besu, - mienil kolega. - Možno to prijmú aj od cudzinca.

- Čože im treba dať?

- Besu. To znamená dať im slovo. Besa je niečo ako prísaha vernosti. Ak raz dáš Albáncovi besu, nemusíš písať nijaké dohody, lebo Albánec radšej zomrie, než by nedodržal slovo. Besa jednoducho platí.

- ... a čo ak...

- Aha! Ak porušíš slovo? Nuž, potom platí kánon.

- Ka-nón? – vydesil sa spravodajca.

Besa sa zasmial.

- Kánon Leka Dukadjina. Agim ho včera večer dvakrát spomenul. Ten hovorí, že kto poruší besu, trestá sa smrťou.  Alebo  výkupným.

Bertold zložil príbor a sledoval informátora. Ten už pokojne jedol, prežúval ľahkú pizzu, strihal pritom čiernou hrivou ako spokojný žrebec.

- Určite sa zoznámiš aj s hercom, postarám sa o to. Veď aj ja som sem prišiel kvôli slávnym rodákom. A kvôli kolegovi Mladenovi, to je nad slnko jasné, dúfam, že sa medzi sebou nepotlčú. Verím, že nájde odvahu na zúriace Kosovo.

- Prečo zúriace? Je tu predsa pokoj.

- Pokoj... – zamyslel sa Besa. – Pokoj  je až v hrobe.

Bertold sa v spleti informácií začal strácať. Pokoj, temní bratia a zložitá prísaha cudzej rodine. Párkrát sa stretol s Arbesou a chcel si s ňou len tak voľne zaflirtovať. A čo má byť? Kvôli čomu má akceptovať tento nepochopiteľný svet?

- Aby rodine bolo jasné, že to s ňou myslíš vážne, - váľal v ústach Besa rozžutú pizzu.

Bertold si vydýchol a niečo pochopil. To je ono, balkánske končiny ponúkajú výlety za nečakaným poznaním, lenže ak je treba v zdivočenom kraji robiť niečo s najvrúcnejším odhodlaním, tak je to držať jazyk za zubami a za každých okolností sa správať zdržanlivo. Vo vybičovanej krajine sa na neho prilepili Arbesine ihravé oči. Smiali sa a pýtali sa ho, či nebodaj nemá strach. Kdesi vnútri svojich obáv Bertold krčí plecami. Jej  oči sa smejú, to je akoby sa pýtali či má odvahu žiť. Zároveň cítil množstvo tajomných pohľadov mlčanlivých mladých mužov. Bol na rozpakoch. Ako sa má zachovať? Ešte šťastie, že Besa s havraními vlasmi mu skrížil cestu, ako posol z neba.