úryvok

Služba

Štvrtok, 5.marca 1953

I.

Čo všetko musí žena stratiť aby sa zmenila na obyčajnú ľudskú bytosť? Všetky svoje túžby? O čo musí prísť, aby sa vyhýbala budúcnosti, premýšľala len v minulom čase a jej najvzdialenejším cieľom bolo nanajvýš tak zajtrajšie ráno? A ako sa má pozrieť sama na seba, keď je umorená prázdnotou a zo seba už nedokáže vydať nič čo by aspoň vzdialene pripomínalo jej ženský rod?

Nuž áno, v obyčajnom živote sa mnohým ženám stáva, že náhle prídu trápenia a veľké starosti; nečakaná choroba či chudoba, alebo jej príde do cesty nie príliš vhodný muž či iná rana a zrazu sa život skomplikuje a zamotá. Odrazu sa treba hrabať v minulosti, hľadať vinníka, sporiť sa s vlastnou naivitou a nie a nie pokročiť dopredu, do budúcna.

Lenže vojna je niečo iné, na ňu je jeden človek krátky. Vojna, ktorej neskôr priradili číslo dva, žala svoje plody ešte dlho potom ako sa skončila. Aj ona doplietla osudy ľudí na nepoznanie a mnohé z nich sú dopletené dodnes.

Niečo iné je zóna. Zóna nie je vojna, len jej tieňom. Tu nie je frontová línia, len bývalí, súčasní a budúci väzni a ich proťajšok; bývalí, súčasní a budúci strážnici. Pre toto zložité usporiadanie je každá zóna v nástrahách na svojich nechcených obyvateľov dokonale neprekonateľná. Len ona vie prichystať také náhody i zákonitosti, že človeku neostanú sily ani na kladenie otázok, nieto ešte aby hľadal odpovede.

Dodajme si však aj trocha útechy – v zóne, našťastie, nie je veľa času na premýšľanie o stratených dňoch či rozplynutých nádejach, nie je čas aby sa im človek poddal, rezignoval a postupne odkväcol, pretože ho denne oživujú všadeprítomné pichľavé drobnosti; tu ti zrazu chýba gombík, tam pribudla diera na baganči, zmizne ti lyžica, alebo vzácna šatka, preložia ťa na horšiu prácu, alebo cez bránu je treba preniesť ukradnuté zemiaky... tisícoraké drobnosti vo dne i v noci zamestnávajú myseľ človeka, trápia ho, sužujú, ženú ho k neprestajnej vynaliezavosti a tak ho nechtiac chránia pred úplným pomätením.

Stmieva sa. Irena sa s dýchavičnou Žeňou vracajú zo služby v kuchyni. Víchor im oblizuje tvár aj mastné vatované kabáty, opiera sa do nich a bráni im v ceste. Staršia Žeňa kráča vpredu, mladšia Irena ide za ňou. Lopotia sa, postupujú pomaly a nohy sa im ticho boria v sypkom snehu. Už je štvrtok, ale fujavica od začiatku týždňa nepoľavuje. Pichľavý sneh sa sype a sype, víchor zavýja a preháňa ho zónou, v závetrí za barakmi vŕši záveje a zvyšok snehu ženie ponad nízke strechy barakov do bezpočetných dolín. Dve osamelé postavy nechávajú za sebou unavené stupaje, ale stačí že hvizdne vietor a stupaje sú nenávratnou minulosťou. Len žiadne stopy, žiadne stopy...

Najhoršie je strácanie samej seba, to každodenné ubúdanie myšlienok, vyprázdňovanie snov i drobných ženských nádejí, tam číha nebezpečenstvo pozvoľného úpadku hociktorej ženy a jej premeny na onú obyčajnú ľudskú bytosť. Vie Boh či sa voči tomu dá vôbec brániť.

Každá zima prinesie so sebou niekoľko snežných búrok ako je táto. Hovoria im buran. Víchor sa krúti nad zónou, mece do očí sneh a všetkých nemilosrdne zatlačí do drevených barakov – väzňov, strážcov, politrukov, náčelníkov, hospodárov aj s ich smelými plánmi. V taký čas neostáva len trpezlivo čakať kým sa búrka pominie a platí to pre všetkých rovnako, pre ľudí, aj pre divé zvery. Len Žeňa sa dnes ráno nečakane vzoprela a ohúrila Irenu neuveriteľným nezmyslom, vraj načase je zomrieť!

Také je teda jedno z dnešných prekvapení. Pritom staršia a skúsenejšia Žeňa toľkokrát utešovala Irenu aj iné ženy, zbavovala ich zničujúceho sebaobviňovania prisatého na každú z nich: „Nie my sme tým zlom, ktoré je treba trestať. Naopak, trestať treba zlo, ktoré nás priviedlo sem, teda bezuzdnosť pouličných ničomníkov, ktorá iba vystriedala bezuzdnosť tých predchádzajúcich, šľachtických! Nič na tom, že striedanie bezuzdností nazvali vznešene – revolúciou.“ Inokedy zasa radila: „Nejedz všetok chlieb odrazu. Nedívaj sa do očí strážnemu. Ťažkú prácu rob pomaly. Neprerušuj tempo. Netráp sa, že všetko je iné ako doma, a hlavne – neplač, keď nemusíš...“

 Jej trest už vypršal, podobne ako trest bezzubej Pípačky s usmievavou jazvou na líci a teoreticky by mali byť obe na slobode. Ale každej pripísali „závažné dôvody, ktoré spôsobili, že orgány dočasne pozastavujú ich prepustenie až do vyriešenia ich situácie v priebehu dosiahnuteľného času“. Dosiahnuteľný čas sa naťahuje a postupne sa mení na nedosiahnuteľný - aj za tým je schovaný duch zóny.

Ráno pri riadoch Irena postrehla jej zvláštne správanie. Plávala pomedzi hrnce ako baletka, pohrdlivo plieskala handrou po pripálenej špine, mlčala, zato ten jej úsmev!

Podobne zlovestne sa usmievala Xeňa Suchaničová, ale pravdu povediac, s oveľa väčšou jemnosťou a nehou. Bolo to pred ôsmimi rokmi, keď vystúpili z lode v magadanskom prístave. Od mora fúkal studený vietor, slaná triešť sa usadila až v hrdle a vlhké šaty chladili na celom tele. Pasažierky drgľované zimou civeli na bezútešné prístavisko, šedivé mesto a studené hory schované v olovených mrakoch. Kto by bol tušil, že na svete jestvuje aj niečo odpornejšie ako bola prepchaná loď Félix Dzeržinskij?

Xeňa Suchaničová sa nezľakla hrozného mesta, ani pokrikovania dozorcov. Na jej tvári sa jednoducho objavil čudný nadpozemský, akoby povýšenecký, či skôr pohrdlivý úsmev a už z nej nezmizol. Pridala k nemu aj pôst a od prvého dotyku s Magadanom nevzala do úst nič, ani chlieb, ani kypiatok, nedala na ničie, ani na Irenino dohováranie. Len potom jednu noc náhle stisla Ireninu dlaň a takto tíško sa navždy rozlúčila so svetom ako jedna z prvých. Ostal po nej len jej nepochopiteľný úsmev.

Celá zóna je vo veľkom bielom závoji, chumelica bičuje tvár a strážne veže v rohoch pripomínajú duchov. Pod ich strieškami sa zažali reflektory a zmenili sa na sliediace príšery.

Pri veliteľskom baraku sa mihla prihrbená postava. Chvíľu stála, potom zbadala obe ženy a pohla sa smerom k nim. Podľa knísavých pohybov sprava doľava bolo jasné, že dozorkyňa Paraska nemá pokoja ani v tomto snežnom pekle. Je to ona, krátky biely kožúšok s čiernym lemovaním, vysoké kožené čižmy, huňatá sibírska baranica, z nej trčí len nos a zlostné oči.

– Stáť! Okamžite stáť! – zaťal sa do vetra jej chrapľavý hlas.

Hrubou koženou rukavicou si chráni oči pred snehovými pichliačmi, ale hlas si chrániť nemusí, ten dokáže zápasiť s každým živlom. Kto im dovolil odísť z pracoviska bez dozoru, há!?

Nuž, oznámili Pašovi, že sú pripravené na odchod, ale starý leňoch sa rozvaľoval v kuchyni pri peci, obhrýzal chlieb a pozoroval ženy. Pobiehali tu a tam, prenášali hrnce, panvice, miešali váru, chvíľu sa smiali, chvíľu kliali, kto by sa ponáhľal do fujavice? Vraj, počkajte kým dojem, veď nehorí. Tak čakali a čakali, a Paša nie a nie vstať. Keď konečne dojedol už zasa popíjal čaj. Napokon im ľavou čižmou pokynul aby sa teda odobrali aj bez stráže. Irena odmietla a chcela čakať, ale Žeňa vzala jeho pokyn vážne, nasadila si baranicu a vyšla do vetra. Paša si chlipkal z plechovej šálky, zaškeril sa na ňu a tak sa znechutená Irena pobrala tiež. Lenže na Pašu sa teraz vyhovárať nemôžu, to by si zbytočne zavarili ešte aj v kuchyni.

– Ideme z latríny,– zaklamala Paraske. Latrína je miesto, kam je možné chodiť bez dozoru, avšak vo dvojici, takže zdôvodnenie by mohlo aj obstáť.

Paraska nepočuje, nevníma, hnev jej zatemnil rozum.

– V baraku máš parašu! – kričí. – Purga rovná sa paraša! To neviete, suky čistotné?

Vietor jej vyšklbáva slová a v chuchvalcoch ich váľa po snehu a trúsi až k lesu. Purga a paraša, za iných okolností by to bolo zábavné! Purga – víchrica, paraša – plechový sud na výkaly. Nevedno, kto prvý pomenoval veľký šerbeľ podľa Parasky, no spôsobil, že nositeľky tohto mena majú nezávideniahodnú smolu. Návod na použitie paraše láka k nebezpečnej dvojzmyselnosti. Ale Boh chráň niečo naznačiť pred Paraskou!

Irena klopila zrak. Previnilo postávala medzi dozorkyňou a Žeňou a plecami zakrývala jej vráskavú tvár. Chcela ju pred dozorkyňou chrániť, len aby neodhalila jej anjelsky a neúčastný úsmev. Paraska úsmevy väzňov nenávidí a keď sa jej zachce tak ich aj tresce. Potom, keď sa tresce jeden, pridá sa aj druhý, preto bola Irena v strehu a radšej zabudla na dnešné Ženine urážky. Kryla ju a chránila, hoci si to vonkoncom nezaslúžila.

Paraska skúmala Ireninu tvár, hľadala o čo by zadrapila, keď sa už vybrala toľkú cestu po kolená v snehu. Náhle sa do pískania vetra ozvala siréna, húú íí húú. Takto zvoláva velenie tábora porady vedúcich. Podvečer to bolo dosť nezvyčajné, húkanie prekvapilo aj Parasku. Siréna prerývaná víchricou hučala naliehavo a dlho, dozorkyňa sa zvrtla v hlbokom snehu a už len zvrieskla na rozlúčku:

– Zmiznúť a srať do paraše!

Irena si vydýchla. Mali za sebou jedno malé víťazstvo.

V hustom dunste ubytovacieho baraku visela ich aktuálna minulosť - zvyšky dymu po borovicovom dreve, pach prepotených kabátov i nohavíc, vyležaná slama na pričniach a zmes všetkého čo vydýcha dvestopäťdesiat žien za jednu noc a celý deň. Z predsiene je vidno dovnútra ako do úľa. Hlasná vrava, hukot, bzukotanie, ako vždy keď sa kvôli búrke nejde do práce.

Žeňa sa unavene spustila na lavicu a ďalej sa škerila. Bolo to dosť neúprimné, možno i nechutné divadlo, komu je treba zbytočné úsmevy? V zóne je každý úsmev signálom vážnej zraniteľnosti. To sa ti pritrafí tichá práca niekde v sklade, príde z domu list, niečo sa podarí ukradnúť a už sa žena nezdrží a celkom zbytočne sa začne usmievať. Vzápätí sa nájde udavač, vyňuchá príčinu takýchto úsmevov a nesmej sa viac, holubička: nahlas si sa modlila, spievala si si, ohovárala si nadriadených... hriechov je habadej. Po vine príde zákonitý trest a hneď je po úsmeve. Opäť sa ocitne v lese s pílou v ruke a teraz pracuj, otrokyňa. Teraz sa smej! Zaspievaj si, pomodli sa! Zíde sa ti pomoc tvojho pánbožka pri plnení sovietskych noriem. Trocha ty, trocha on a komunizmus vybudujeme rýchlejšie, či nie je tak?

II.

Žeňa s Irenou od rána krájali chlieb. Dvetisíc päťsto krajcov, čo krajec to dvesto gramov. Potom poriadili v kuchyni a hneď sa presunuli do umyvárne. V pondelok sa začalo mimoriadne čistenie veľkých riadov a kuchynského náčinia.

– Toto, toto, toto, – klopkala prstom na hrnce tlstá Aňa. – Dočista a do ligotu, jasné? – štekla. Kotly na zemi boli pripravené tiež. Ukazovala na ne nohou, o ten najväčší zakopla a zakliala. Pohrozila im a krívajúc zmizla v tmavej chodbe.

Stúpajúca para z kade sa kúdolila, krútila pod stropom, zadúšala a bolo treba si na ňu najprv privyknúť. Nečistoty v horúcej vode mäkli, popúšťali a ženy sa dali do práce. Najprv znútra od zvyškov včerajšej kaše, niekde však drhli aj staré zasušeniny zvonka, ktoré pripomínali dávnejšie časy. Potom nasledovali zažraté sadze, hrdze, mastnoty, prihorené zvyšky jedál. Irena sa po dlhom čase tešila na prácu a šla jej od ruky. Čo tam po hrncoch a riadoch! Na sobotu jej povolili návštevu syna! Tíško si pospevovala a v duchu už bola na ceste do Bujčanu. Nevnímala čierny kotol, ale čierne okále v šibalskej tvári a synovo hopkanie v Katiných papučkách. Nebyť vresku a jačania pomocníčok v kuchyni možno by si zaspievala aj hlasnejšie.

Zato Žeňa bola od rána neobvykle mĺkva. Sklonená nad kaďou drhla hrniec, obalená kúdolmi pary pokyvkávala šedivou hlavou a vzápätí ňou neveriacky krútila. Akoby sa rozprávala sama so sebou, ale len tak, bez slov, bez viet, taká samoreč niekde vnútri a na tvári prilepený úsmev ako z iného sveta. Irena si ju niekoľkokrát premerala a jej ranný pocit spokojnosti sa zmenil na zvedavosť. Žeňa pohrúžená do svojich myšlienok sa odrazu vystrela, pozrela sa ponad Irenu cez špinavé okno a rozvláčne povedala:

– ... a chcem zomrieť.

Irena zmĺkla. Nechala plávať hrniec v horúcej vode, oprela sa o okraj kade a pozerala sa na ňu ako na prízrak. V zónach sa stávalo že sa priplazili chvíle trudných myšlienok, koho by nesužovali, ale Žeňa? Teraz, keď má trest za sebou a už ju môžu kedykoľvek prepustiť?

– A čo bude s polonézou? – spýtala sa jej Irena rezkým hlasom aby naznačila, že jej morbídne úvahy nemôže brať vážne.

– Polonéza? – zamyslela sa. Položila ruky na hrniec akoby jeho tajomné dutiny jej mali vnuknúť odpoveď.

– No? Na to si nemyslela?

O polonéze sa nehovorí nahlas, túto skladbu nacvičujú v utajení. Čas pre ňu ešte nedozrel a ženy sa na tajomstvo poľskej vedúcej nepýtajú. Ženin hlas je v polonéze veľmi dôležitý a tu si zrazu spomenula:

– Aha, máš pravdu. Zbor, naša pomsta, – povedala s jemnou iróniou.

Založenie zboru vymyslela Danuta. Cynická starena, žiadna romantická naivka. Na letných prácach s prekvapením počúvala ako si ženy pri kosení spievajú a napočudovanie nik z dozorcov voči tomu nenamietal. Prečo teda nespievať na úrovni, prečo nezaložiť riadny zbor? Využila dobrú náladu politruka Zurbajeva a predostrela mu návrh, nech nespievajú len tak, po lúkach, ale pekne v zóne, pod dohľadom a možno aj pri slávnostiach. Politruk premýšľal, zvažoval, hľadal motív, prečo ho chce mazaná Poľka podviesť, ale akosi nenašiel nič. Poliakov všeobecne nemal rád, no zrazu dostal vnuknutie – umelecký zbor by mohol byť oporou jeho teoretickej práce! Spevácky zbor väzenkýň! Ohromná vec pre povesť zapadnutého Pisčaku. Vtedy objaviteľsky dvihol prst a potvrdil:

– Áno, pé tristotrinásť, zbor!

Tristotrinástka, teda Danuta, mu doniesla skvelý nápad. Od čias keď začal písať vedeckú prácu cítil, že jeho nápady musia byť nenapodobiteľné. Posadil sa za stôl a s potešením ju nechal rozprávať ďalej. Opantali ho ďalšie a ďalšie podmanivé podnety. Nadchol sa a potom už všetko išlo veľmi rýchlo. Na Politickej správe zón v Jahodnom vydobyl povolenie vytvoriť Umelecký a estrádny kolektív zóny v Pisčaku a zároveň sa pustil do novej kapitoly svojej knihy. Mala názov Úloha kultúry v nápravno výchovnej zóne.

Žeňa úporne škrabe hrniec a nahlas premýšľa:

– Polonéza... pýtam sa, načo sa mstiť ľuďom, ktorí ničomu nerozumejú? A už vôbec nie našej pomste. Pomsta spevom... haha.

– Žeňa! Na všetko si zabudla?! – zvolala Irena.

– Ach, moja malá, nezabudla. Skúsila! Ja som už skúsila všetko pekné čo sa môže človeku pritrafiť, – odpovie s úsmevom a doloží pomaly, s dôrazom na každej slabike: – A teraz už môžem zomrieť...

Pri slove „zomrieť“ sa jej vyšmykol hrniec z rúk a dunivo zazvonil na drevenej podlahe. Hneď nato z vývarovne doľahol Anin škrekot:

– Šetrite mi náčinie! Aby ste napokon nežrali z koryta!

Irene sa rozbúšilo srdce. Dvihla hrniec a ho podala kamarátke. Ale ona stále snívala, opäť jej vykĺzol z rúk a zadunel zas.

– Prežila som všetko krásne,– majestátne zopakovala a kyvkala nad hrncom šedivou hlavou. – Ach, či je ťažký.

Z chodby sa ozval dupot ťažkých nôh. Aňa sa dovalila aj s drevenou varechou. Rozhadzovala rukami a varechou im šermovala popod nos.

– No čo? Idete sa vydávať?

Od zlosti sa jej triasla aj druhá brada, len guľaté brucho obalené mastným plášťom stálo nepohnute uprostred umyvárne. Založila ruky v bok a blýskala očami.

– Dávajte mi pozor na riady, lebo vás odtiaľto poženiem. A či pošlem Parasku?! – zajačala a potom sa knísavým krokom stratila v kúdole bielej pary.

Irenu obliala nepríjemná vlna. Také zbytočnosti jej teraz naozaj nechýbajú. Po chvíli sa z hustej pary vynorila strapatá Pípačkina hlava. Zasipela:

– Ženy, neštvite ju. Dnes je ako nášľapná mína!

A Žeňa? Poletuje si v celkom inej krajine. Hovorí:

– Áno, mala som všetko. Krásne detstvo, láskavých rodičov. Poznala som svojho muža a žili sme jeden pre druhého. Taký vzťah v literatúre nenájdeš. Žiaden ruský spisovateľ by nenašiel odvahu napísať náš príbeh. Bál by sa toho pokoja...

Bol to odporný tón. Irene vzdialene pripomenul niekdajšie domáce posiedky so ženami kežmarských remeselníkov. Stretávali sa po nedeliach vždy v inej rodine, aj u Kalaschovcov. Muži hrali karty, ženy sa rozprávali – najčastejšie o mužoch a o deťoch. O mužoch málokedy bolo počuť chvály. Naopak, predbiehali sa v kritike manželov akoby medzi sebou súťažili, ktorá z nich nesie ťažšie bremeno. Svoj údel žiť s mužom vyzdvihovali ako obetu a cnosť, a Irene sa vždy zdalo, že im šlo o zápolenie práve v tejto cnosti. To však bola iba jedna strana mince. V skutočnosti by na manželov nedopustili krivého slovka a toto bolestínske a neúprimné mudrovanie sa jej odjakživa priečilo.

– Aj deti sa nám vydarili, – pokračovala Žeňa vo výpočte dokonalostí a šmýkala hrniec kukuričnou šubkou.

Irenu to popudilo a posmešne ju prerušila:

– Načo ti je tá dokonalosť keď sa ti chce zomrieť?

– Nerozumieš, Iruška. Nevieš o čo v takej rodine ide.

– Ja že neviem čo je to poriadna rodina?

– Ty si ešte mladá. Áno, máš síce rodinu a máš aj Šotu...

Irena vzkypela. Šota! Tak toto jej od rána leží na srdci!

– Čo sa ti nezdá? – zvolala a zlostne plesla rukami do kalnej vody až vystrekla všade naokolo. – Celé roky ti píše muž, posiela balíky! Čoskoro ťa prepustia... Čo mi závidíš? Šotu? Syna v Bujčane? Alebo toho čo mi zabili vo vlaku?

– A bola si aj medsestrou v Elgene! – dodala pokojným hlasom.

– No a?

Irena sa musí ovládať. S plačom na krajíčku zalomcovala uchami na hrncoch. Skúška držiakov je nenáročná, podrgľuje s nimi tu a tam a keď vydržia jej dnešnú zlosť, zaiste vydržia aj ďalší rok v kuchyni. A Žeňa? Vôbec sa jej nedotkol Irenin hnev. Dvihla hrniec k oknu a zízala proti svetlu na jeho dno. Škúlila, odťahovala ho od seba a zasa doň pchala hlavu.

– Všetko je naopak, – dunel z hrnca hlas veštkyne. – Preto je naša civilizácia taká krehká.

Irena mlčala. Nezaujíma ju krehkosť sovietskej civilizácie. Ani táto kuchyňa, ani celý Pisčak. Teraz ju zaujíma syn v Bujčane. Ak bude Žeňa takto pokračovať do večera, obom im zatrhnú kuchynský prídel a Irene aj návštevu. No a toto by jej nedarovala, to by si teda poriadne zapísala za uši!

III.

V niečom má Žeňa pravdu, Irena rodinu má. Má aj Šotu, ktorý ju v zóne chráni. V Elgenskej nemocničnej zóne naozaj bola zdravotnou sestrou až do vlaňajšej jari. Lenže to neznamená, že má počúvať jej hlúpe narážky. Alebo jej treba zopakovať Irenin pisčacký príbeh? Ten by si s ňou Žeňa isto nemenila!

Spomeňme len cestu do rajského Elgenu. Stokrát o tom rozprávali ženy v Pisčaku, zakaždým, keď niekoho zavalilo na jamách, alebo nech zomrel aj priamo v baraku, vždy spomenuli aj Irenin príbeh aby pripomenuli, že zázraky sa naozaj stávajú aj v zavalenej jame. Ale nik by si jej zázrak dobrovoľne nezamenil.

Irena si z púte do nemocnice v Elgene nepamätá nič. Keď prvýkrát otvorila oči, záhadný nemocničný svet ju dosť vystrašil. Vznášala sa v tmavej miestnosti plnej temných prízrakov a krútila sa s spolu ňou ako v nejakom bubne. Uprostred hlavy jej hučalo, ponurá miestnosť plná postelí sa utápala v hmlách a spod tmavých prikrývok na ňu civeli nespočetné páry veľkých očí. Húú, húú, očiská nebezpečných pijavíc. Aký je dnes deň a aký bol včera, predvčerom? Prečo je tu toľko očí? Prvé čo jej napadlo bolo, že očiská patria dušiam, ktoré celý život bezuzdne hrešili a teraz sa ocitli v pekle. Alebo v očistci? Ťažko rozoznať... Ale nebolo to ani peklo, ani očistec, ale táborová nemocnica. Z vedľajšej postele začula tichý hlas:

– Podaj mi ruku...

Chcela neznámemu hlasu poslúžiť a pokúsila sa odpovedať. Ale čím? Vedomie aj chcelo, ale telo neposlúchalo. Povedala teda tichým vnútorným hlasom:

– Dobre teda, podám ti... – a vnútorne sa o to aj pokúsila, ale po chvíli si uvedomila, že ani vnútorný hlas nedokáže splniť jej predsavzatie. Napriek všetkému úsiliu ležala bezvládne ako priklincovaná.

– Podaj mi ruku, – počula tichý hlas. – ...bojím sa.

Podarilo sa jej pootočiť hlavu. Videla hlboké modré oči a tenké rameno bezmocne visiace z postele. Opäť ju pohltila tma. Keď sa po čase prebrala cítila sa oveľa lepšie. Zrazu sa aj pohla, aj otočila hlavou a spomenula si, že niekomu chcela poslúžiť, hádam aj podávať ruku. Ale prečo, prečo? V zóne sa ruky nepodávajú, jednak nieto komu a tiež preto, že podobné zdvorilosti sa tu nepestujú. Vedľa ležala mladá, nakrátko ostrihaná žena a práve pooprávala Ireninu prikrývku. Bola to Gruša, chichotavá pacientka, ale pozor na ňu, je to zlodejka, varovali ju neskôr.

Do živého sveta sa vracala veľmi pomaly. Bolievala ju hlava, na ľavé oko nevidela, hučanie v ušiach ju ohlušovalo a roztáčalo hlavu. Minulosť akoby neexistovala, akoby sa práve teraz iba narodila a jej jedinou minulosťou bola táto dlhá tmavá izba.

Elgenská nemocnica! V tomto čudesnom dome smútku liečenie spočívalo najmä v každodennom oddychu. Ležala na riadnej posteli a nechodila do zamrznutých jám na Zlatej planine, nepočúvala rozkazy, príkazy, vyhrážky, dá sa povedať, že aj obyčajné oslobodenie od práce malo významný liečivý účinok. Ale čo sa týka zvyšných uzdravovacích efektov, tie sa tu vyvolávali úsilím pacienta, vierou v Boha, dobrým slovom lekára, sedatívami a dvomi-tromi dezinfekčnými prípravkami. Pomohol jej akýsi zázrak a postupne sa zotavovala. Po pár týždňoch už dokázala vstať, prejsť sa po izbe, kývnuť neznámym ženám na pozdrav. Radosť z nepatrných pokrokov ju poháňala pomáhať pacientkam čo boli na dosah ruky a mali menej šťastia ako ona. Ich vpadnuté oči už ju tak nedesili a v úlohe ochotnej pomocníčky sa cítila lepšie než by len tak polihovala a bohapusto premýšľala. Každý týždeň niektorá zomrela, a jej to nepripadalo nijako zvláštne.

Sekciu mala na starosti nevľúdna sestra Tamara. Niekoľkokrát do dňa prebehla pomedzi postele, s krikom a prudkými pohybmi zhodnotila stav a keď zistila, že okolo Ireny je poriadok, uľahčene si vydýchla a ponáhľala sa ďalej. Raz sa medzi rečou opýtala či robila v jamách a keď Irena pritakala, sprisahanecky sa obzrela, siahla do náprsného vrecka sivej blúzy a podala jej lístok.

– Posielajú ti to baby z Pisčaku. Z jám, – šepla drsne. – Prečítať a zničiť!

Prekvapená Irena rozbalila poskladaný okraj z novín. Ceruzou tam niečo stálo, ale po nemecky.

Irena, vraj si to prežila. Čo je so Soňou? Dúfame že žije. Vylieč sa a zostaň čo najdlhšie. Irma, za všetky.

Čo to znamená? Kto jej píše? Aká Irma, aká Soňa? Čítala znova a znova a ničomu nerozumela. Ba, spomína si na ženu s ryhou na nose, mala na ňom neprehliadnuteľnú priehlbinku akoby ho delila napoly. Ale prečo si spomenula na ženu s týmto nosom? Podvečer sa opýtala Tamary kto jej poslal lístok, tá pokrčila plecami, viac nevie a viac ani nepovie.

Úporne lovila v pamäti ďalej. S nemocnicou sa už zmierila, ale čo bolo predtým? Jamy! Kopali v zemi a hlinu ťahali hore... boli pri tom nejaké tmavé postavy, Soňa, Irma...? Hrabali sa v tej hline prstami a vyberali drobné kúsočky... hlina bola zamrznutá... prsty boleli... puchli. Prečo je lístok písaný po nemecky?

Premkol ju strach. Niečo sa stalo, niečo ju sem priviedlo. Ako mohla na všetko zabudnúť? Kam sa podela jej pamäť? Rozrušená sedela na posteli, lístok poskladala na najmenší štvorček a schovala ho pod slamník. Musí sa k nemu vrátiť. Ale čo bude s ňou?

Doktor Zimanov ju popočúval, preklepal, pomeral jej reflexy, pootáčal jej hlavou, skúmal jej pohyby a súhlasne prikyvoval svojim myšlienkam, ale príliš sa s nimi nepodelil.

– Polepšili ste sa, – povzbudil ju. – Pôjde to pomaly, ale bude to čoraz lepšie.

Naozaj, prešlo pár dní a už sa pohybovala medzi vŕzgajúcimi drevenými posteľami aj po chodbe. Nepríjemné závrate ustúpili a po troch mesiacoch sa jej do poloslepého oka vrátil zrak. Nechodila pomedzi postele len tak. Keď videla pokrkvanú prikrývku napravila ju, inde priniesla čaj, pomohla na záchod. Zdalo sa jej, že pomoc iným má aj pre ňu dobrý účinok, naviac jej to pripomenulo domov, keď ako študentka po tri letá pomáhala Grochovcom v Levočských kúpeľoch.

 Prešli ďalšie týždne a v koniarni sa už hýbala ako hociktorá sestra. Raz ju doktor Zimanov pozoroval ako vymieňala plachtu pacientke Mišurenkovej. Mišurenka bola drobná staničná zlodejka s krátkym trestom. Čierne oči mala úzko zasadené okolo nosa a dokázala ich bez jediného žmurknutia prosebne vnoriť do človeka že by jeden neodolal a urobil jej všetko po vôli. Bola to však samopoškoditeľka a sestry sa s takými príliš nemaznali. Ani s Mišurenkou - pri výmene bielizne vyťahovali spod nej plachtu ako spod malomocnej - potrhli, potiahli, vyšklbli a ešte jej aj vynadali že je málo ohybná. Kto má na ňu drieť? Sestra nemá na starosti jedinú, ale stovku ďalších žien.

Irena videla jej vystrašený pohľad a pomáhala jej s veľkou opatrnosťou. Plachtu najprv na ľavej strane uvoľnila, poskladala ju po dĺžke až tesne k chorej, potom ju opatrne prevalila nabok, čistú plachtu podsunula pod ňu z druhej strany a pacientku prevalila nazad. Aké jednoduché. Pár opatrných pohybov a už ležala na čistom. Zakrvavenú bielizeň uložila do vreca a zaniesla do kúta. Tamara škúlila na jej prepiatu starostlivosť a aj zaprotestovala:

– Zavádzaš tu nové móresy, a my sa tu potom zbláznime!

Mišurenková bola stále vystrašená. Kým ju opatrovala Tamara zakaždým od strachu mimovoľne napínala brucho a po výmene bielizne sa jej vždy priťažilo.

– Predsa ju nezabijem, – povedala Irena viac pre seba ako pre nahnevanú Tamaru a opatrne obracala zlodejku na páchnucej plachte. Mišurenke sa zaligotali sovie oči, utrela ich, kývla Irene. Chcela sa zhlboka nadýchnuť, vysloviť voľačo, ale – nedalo sa. Stislo jej hrdlo a musela to najprv rozdýchať. Skúmala Ireninu naivnú tvár, jej bezbranné modré oči a pochopila, že túto sestru nemôže ani okradnúť, ani podviesť, dokonca ani oklamať nevinným klamstvom. A keby len to, premohol ju dávny, takmer zabudnutý pocit že je povinná niečo povedať, alebo aspoň naznačiť niečo povzbudivé. Ale čo to má byť? Čo má povedať? Nie a nie si spomenúť na správne slová.

Poďakovať! To je ono. Ale máme problém. V zóne sa neďakuje. Slovíčko ďakujem sa postupom času vytratilo z jazyka aj zo zóny, až úplne vykapalo. Ak je treba, nanajvýš sa kývne hlavou, alebo v príhodnej chvíli sa povie slovko - dobre. Slovíčko dobre je univerzálne a dá sa ním vyjadriť mimoriadne veľa. Mišurenka teda ostala v pochybnostiach, lebo z hĺbky duše sa vynorila zabudnutá povinnosť, pritom táborový slovník s nezištnými službami ani s duševnými povinnosťami už dávno nepočítal. Preto si vynašla svoje riešenie.

– Sestra, podaj mi ruku...

Irena sa jej pozerala do očí, hľadala v nich stopy po nejakej zaviatej spomienke. Bože, aká je jej pamäť plytká. Kedy sa dopátra k svojej minulosti? Skúmala Mišurenkinu uplakanú tvár a premkla ju čudná obava - čo ak ju vlastná pamäť klame? Čo ak sa jej už neotvorí a jej minulosť pred ňou ostane zamknutá na sto zámkov?

Irenina ruka sa ocitla v Mišurenkiných dlaniach, vzápätí jej ju pohladila, priložila s ju na rozpálené líce a napokon Ireninu ruku pokorne pobozkala.

– Dobre, sestra. Dobre... – zajakávala sa pritom zlodejka.

– Dobre, – usmiala sa Irena.

– Viem čo si o mne myslíš, – pošepla. – Ale oni nám kradli vozíky s rudou a pripisovali ich vorom z Baskaru. Tak som urobila toto, – povedala a ukázala na svoje brucho. Pichla si doň ihlicu, však sa aj vedelo, že si to  urobila náročky.

Zlatonosná ruda. Drinu okolo dolovania zlata Irena pozná, aj keď iba z povrchového rýpania na Zlatej planine. Vie koľko úderov oceľovou štangou treba aby človek nakopal vedro hliny. Čo vedro, to dve tri zlatinky a na splnenie dennej normy sa o chvíľu zoderieš. Tomu rozumela, len si nevedela zoradiť súvislosti – kto je tá nešťastná Mišurenka - Irenina dávna minulosť, alebo jej blízka budúcnosť?

V zóne je niekedy ťažko rozlíšiť čo je minulosť a čo budúcnosť. Málo vecí v zóne sa vyvíja tak ako inde na svete, že udalosti putujú zo známej minulosti do neznámej budúcnosti. V zóne je celkom možné, že minulosť človeka je celkom neznáma, a či skôr nepochopiteľná, skrútená do nanútenej podoby, priklincovaná trestom za neznáme zločiny. Zato budúcnosť je jasná ako východ slnka, žiaľ, bez ranného jasu a optimizmu z rodiaceho sa dňa. Irenine postupné precitanie a opätovné zblíženie s vlastnou minulosťou jej prinieslo veľké rozčarovanie. Veď ona je opäť v zóne! Síce v nemocnici, ale aj tá je súčasťou zóny. Pred ňou je návrat domov – raz, možno, ak... Kým sa to stane pravdou prejdú ešte nekonečné roky!

Doktor Zimanov sa napriek všetkým chmáram usmieval.

– Rád by som vás mal aj ako pomocníčku, nielen ako pacientku, – povedal jej vo svojej ordinácii. – Potrebujem lepší personál, než ten ktorý mám, vydržte, navrhnem to riaditeľke a uvidíme.

Irena by ho v tom okamihu najradšej vyobjímala. Žeby mohla ostať v nemocnici? Nech si ju nechajú, bude slúžiť ako otrok, nielen biednej Mišurenke, všetkým bez rozdielu!

Koncom zimy doviezli ďalšie dve zranené pracovníčky. Ležali na zaolejovaných vreciach na korbe, medzi nimi sedela zababušená väzenka a pridržiavala im na hrudi staré kabáty aby cestou nezamrzli. Boli to Žeňa a Pípačka z fabriky, z chemickej prevádzky. V nočnej zmene unikol plyn z poškodeného potrubia, viacero žien sa priotrávilo, ale tieto dve sa do rána neprebrali. Doktor nad nimi mlčal, špúlil pery, krútil hlavou. Privolal si na pomoc aj doktorku Selsku z detského oddelenia. Prezerali obe ženy, skúmali im tep, tlak, dýchanie, napokon doktor s opatrným optimizmom skonštatoval, že dôležité funkcie ostali neporušené. Zdalo sa, že ďalší osud žien je zapísaný v inej knihe, v ktorej lekári neradi listujú.

Irena pri nich strávila celý deň aj noc a prebrali sa až na druhý deň ráno. Najprv mladšia Pípačka, potom staršia Žeňa. Sprvu sa túlali po stratenej pamäti ako pred časom Irena, ale zotavovali sa očividnými skokmi a po niekoľkých dňoch sa už celkom slušne dokázali hádať. Obe mali v zóne zvláštne postavenie – ich trest už síce vypršal, ale orgány Dalstroj v Magadane ich prepustenie zatiaľ odložili na neurčito. Len im uvoľnili režim a zaradili ich na ľahšiu prácu. Mohlo by sa zdať, že spoločný osud obe zranené ženy zblíži, ale kdeže. Každý ich rozhovor skončil filozofickou dišputou a hádkou. Energická Pípačka mala na líci jazvu, akúsi obrátenú vlnu a s ňou vyzerala akoby mala na tvári večne pricapený úsmev, aj vtedy keď s rozhorčením šušlavo vykladala:

– Ja som po fronte plnila v továrni plán na stodvadsať percent! Keby tak robili všetci, už by sme mali komunizmus. Nebolo by nedostatkov a všetkého by bolo viac...

Žeňa aj vo svojej päťdesiatke poznala len katedru matematiky a v zóne chemickú továreň na spracovanie zlata. Nemala veľa skúseností s plnením plánov, ale v budúcnosti, ktovie či si nepodmaníme aj matematiku, vravievala. Pípačkin optimizmus schladila otázkou:

– Tak mi povedz, pri tých plánoch, čoho by sme mali viac? Takýchto nemocníc bez liekov? Alebo pracovných zón? Strážnikov? Vojakov? Čoho?

– Čoby! Ty nič nechápeš. Bolo by viac ocele, železa, uhlia, dreva, kanálov, lodí, tratí, lokomotív... – vymenúvala nadšená Pípačka na prstoch; jedna dlaň nestačí na všetky zanedbané úspechy.

– Dobre teda a čo má z toho úderníčka keď bude viac vagónov? Alebo uhlia? Ako sa tebe v živote polepší s tým uhlím?

– Akože ako...? Zlepší sa predsa doprava. Pôjde viac vlakov, pôjdu rýchlejšie, pôjdu ďalej. Postaví sa viac škôl, nemocníc, odvšivovacích staníc. Už dnes máme najviac odvšivovacích staníc na svete! Len sa o tom nikde nepíše. A potom umenie, teda kiná a cirkusy, aj divadlá. Vysoké školy...

– A kto bude hrať v divadlách? Kto bude učiť v školách?

– Profesori a učitelia, ty profesorka, premúdra. Kto iný?

– Lenže profesori sú tu, v zónach, na Planéte. U nás v zóne hneď dvaja, na linke vo fabrike bola klaviristka, v Magadane sú zasa herci a speváci. Kto bude učiť nového človeka v tých školách?

– Toto sú kontrarevolučné otázky! – vybuchla Pípačka. – Zjavne nechceš diskutovať, ale provokovať. A takýto prístup nikam nevedie, – rázne ukončila debatu. – Už toľkokrát som povedala, že sa s tebou nerozprávam. Ale pretože ťa mám za kamarátku, popustím, ty to zneužiješ a ja, hlúpa, sa vždy nechám vyprovokovať.

Zvrtla hlavu, urazene hľadela do sivého stropu a zaryto mlčala. Potom ju mrzelo že rozhovor so Žeňou ukončila priskoro, mohla sa trocha pospytovať na jej názory a nachytať ju priamo na protirevolučných postojoch. Prosto, starším kontrarevolucionárom je treba ukázať na ich vlastných slovách ako sa mýlia a to platí aj pre Žeňu.

Pípačka vie o živote dosť. Kto bol na fronte, profesorka Žeňa a či Pípačka? Kto prežíval každodenné okamihy medzi životom a smrťou? Dnes sa netrápi tým, že musela zápasiť s nepriateľom, robila to pre vlasť. Aj jej zuby, hocikomu ukáže dieru v ústach, zuby mi vybili na fronte. To by ešte zniesla, veď to je jej obeta, ale zápasiť so svojimi? V mieri? Toto ju nivočí! Všade, kde sa zjavila, musela niečo naprávať. V meste, v práci, vo večernej škole... Vždy bola prvá, neostýchala sa a nabádala aby pracovali lepšie a viac. Výsledok nebol ktovieaký, ale nedovolí, aby ju niekto len tak z rozmaru spochybňoval.

– Tak teda jednu revolučnú otázku. Tú azda smiem, – usmievala sa Žeňa z vedľajšej postele.

– Teda že hej.

– Ako si sa sem dostala ty? Tak ďaleko, až z Brjanska?

– Udali ma,– povedala bez mrknutia oka.

– Prečo?

– Žiarlila na mňa Lena. Mali sme v inštitúte Ignatia, fešáka, učil matematiku. Rád sa ma vypytoval ako to bolo na fronte, kde som bola, čo som robila. Bola som v Sevastopoli, bola som v prvej línii a niečím som prešla, hovorím. Štyri dievčatá z Povolžia sme sa prihlásili na front, lebo sme chceli bojovať za svoju vlasť. A tu som medzi rečou pochválila americké auto, Studebaker. Terénny nezmar, koľkokrát ťahal z blata naše autá. Ignatio nadšene tlieskal, ale Lena na mňa zazerala. Visela na ňom, veď Ignatio bol jediný muž na inštitúte, inak samé ženy a všetky na vydaj. Kde si dnes nájdeš muža, keď toľkí ležia v Stalingrade? Samozrejme, že sme sa krútili okolo neho, Ignatio sem, Ignatio tam, Ignatio vodočku, Ignatio cigaretku. Až ma niekto udal, a to mi práve išli robiť predné zuby! Narátali mi nepriateľskú propagandu a zuby v riti. – Zakončila lakonicky Pípačka. – A ty? – obrátila sa na Žeňu.

– Mne zasa zarátali manžela.

– Špióna?

– Kdeže. Projektoval mosty. Nakriatli ho, že kopíruje americké mosty a tak nás rozdelili. On na sever, ja na východ.

– Aha. A prečo ich kopíroval?

– A ty si prečo chválila americké autá?

Pípačka zamávala rukami akoby odháňala dobiedzavé muchy.

– Je to celé dopletené a nechceme sa poučiť. Robíme stále tú istú chybu, stále sme málo aktívne. Chápeš? Potrebujeme viac aktivity, viac výkonov. Čím lepšie výsledky, tým vyššia je tvoja hodnota. Čím vyššia je tvoja hodnota, tým viac sa ťa boja. Čím viac sa ťa boja, tým lepšie sa ti kráča hore. Potom príde deň a tvoji nepriatelia už na teba nedočiahnu. Kto by ťa potom udal? Nik. Všetci sa ťa budú báť!

– Pípačka, kto by sa ťa dnes bál? Stiahli z nás večerné róby a hodili nám prašivú vrecovinu, obliali nás špinavou brečkou. Keď ťa raz takto ponížia už si ťa nemôžu vážiť, nie to ešte sa ťa báť. To sa prieči. Nič ťa nepostaví naspäť na nohy, ani práca, ani subotniky, ani brigády, ani splnené plány...

– Strašné, strašné! – zaskučala Pípačka a rozhadzovala rukami. – Staré, predrevolučné myslenie! Nepochopená doba! Všetci kričia – ideme vpred! A pritom prešľapujú na mieste! Kedy sa toto zmení? Kedy ľudia konečne pochopia revolúciu? Sestra Irena, povedz niečo, ty si cudzinka, čo si myslíš o úlohe jednotlivca v spoločnosti?

Strapatá hlava s utekajúcimi očami pôsobila nepokojným dojmom. Jazva na ľavej strane úst jej tvorila zdanlivý úsmev a kvôli tejto usmievavej jazve ju akosi nebolo možné brať celkom vážne.

Naklonila sa k nej a pošepla tak, aby to počula aj Žeňa:

– Pípačka, ja chcem ísť domov. K mužovi a k dcére, aj k mame. Potrebujú ma viac ako táto nemocnica. Chcem ísť domov...

Potom jej oboma dlaňami stisla ovisnuté líca a pokojne hľadela do jej vibrujúcich očí. Pípačka sa opierala o poskladaný zimný kabát, ktorý slúžil ako vankúš. Vytreštila oči. Chvíľu pozorovala Ireninu tvár, hľadala v nej nejakú podlosť alebo zradu. Zrazu na to prišla a vykríkla:

– Tu ju máš, špiónku! My sedíme za nič a sme spokojné! Ona tu pyká za špionáž a chce ísť domov!

Posledné slová kričala roztraseným hlasom a rukami pritom mlátila po prikrývke. Plieskala nimi plná bezmocnosti, sklamania a napokon sa zložila a rozplakala sa. Žiaľ jej roztriasol dušu i hlas, spakruky si utierala slzy a z hrdla jej vyskakovalo neovládateľné, hik, hik... Keď sa upokojila priznala sa, že nedávno jej napísali práce. Tešia sa, že ju isto čoskoro prepustia, veď to musí byť omyl aby zatvorili frontovú vojačku. Ozaj a najnovšia správa, počúvajte, Ignatio si vzal Lenu za ženu a odsťahovali sa do Moskvy...

Opäť prepukla do usedavého plaču, plakala, takmer sa zadúšala, nie a nie stíchnuť. Už sa zošerilo, unavená zaspala medzi vzlykmi, len občas sa mykli jej vpadnuté prsia. Irena vstala a chcela odísť, ale Pípačka sa strhla a vykríkla zo sna. Pridržala ju za kostnaté plece a opatrne ju posunula doprostred postele. Fronťáčka v spánku pošmátrala, hľadala nejakú oporu, našla si Ireninu ruku, stisla ju a priložila si ju k tvári. Spala ako dieťa.

– Vidíš, nestačí mať pravdu. Musíš vedieť aj to, kam tvoja pravda patrí... – povedala Žeňa

Otvorili sa dvere a do tmavej miestnosti vošla hrmotná sestra Tamara. Zažala sliepňavú žiarovku a pacientky sa preberali z popoludňajšieho odpočinku. Irena si spomenula na Ženine slová o pravde, ale medzitým sa jej celkom vytratil ich zmysel.