Úryvok 1

Krátko predtým, ako Besimova zbraň vystrelila posledný náboj, preletel popred otvorené okná jeho vzdušného bytu červenožltý balón. Za sedemdesiat rokov života videl už Besim nad mestom kadečo, šípy divokých kačíc, bojové lietadlá, pestrofarebnú dúhu, hlbočiny modrej letnej oblohy i temnotu letných búrok. Zdalo by sa, že obloha už nemôže priniesť nič prekvapujúce. A tu sa zjavil tichý veľký balón a pláva si rovno popred jeho okná. Pripomenulo mu to dávne detstvo. Po vojne vídal na oblohe západne od Podgorice sivé podlhovasté vzducholode. Striebristé monštrá zakaždým spôsobili rozruch a vyburcovali všetky deti z ulice. Hovorilo sa, že hliadkujú nad Skadarským jazerom a jadranským pobrežím, sliedia, či sa Albánci alebo Taliani náhodou nechystajú prepadnúť Juhosláviu. Ale ako šiel čas, dávno sa zabudlo, či takéto plány existovali a napokon po nich ostali len spomienky.

Balón za oknom sa vznášal vznešene, dôstojne  a neodvratne ako vesmírne teleso. Ktovie prečo sa zatúlal do tichej zelenej štvrte, či ho prihnali neviditeľné vzdušné prúdy, alebo zámer vzduchoplavca. Bol takmer na dosah ruky, ešte aj pilotovi bolo vidno do jeho vážnej počernej tváre. Besim stál pred oknom, dýchal slnečný ranný vzduch po osviežujúcom daždi a sledoval neuveriteľnú vzduchoplavbu. Takéto prekvapenia sa zjavujú na nečakaných miestach len vo výnimočných prípadoch, často prekvapujú a niekedy aj vyrážajú dych. Práve to sa prihodilo aj Besimovi. Chvíľu sledoval nebeské zjavenie a bolo mu čudné, že už neklope na dvere rozrušená suseda Milica. Milica využívala každú drobnú príležitosť, aby mu pripomenula bezvýznamné správy z novín, alebo aj novinky zo susedných exkluzívnych bytov. Tentokrát ho verná obdivovateľka neupozornila na čudo na oblohe, ani mu nepodala výklad o šiestom zmysle tohto divu. Nuž čo, od rána miešala vanilku s bielkom a práškovým cukrom a keby nebola ponorená do pýchy na svoje zákusky, keby sa s nimi zbytočne neponáhľala, zaručene by neporušila svoju tradíciu a vybehla by o poschodie vyššie. Vyložila by Besimovi, že pruhovaný balón nad mestom znamená dlhý a pokojný život, v dohľadnom čase taktiež jedného či dvoch vnukov, alebo aj jeho návrat na divadelnú scénu, hoci o to už dlhší čas ani nestál. Možno by však zabránila tragédii. „Poondiate bielko s vanilkou,“ žalostila ešte ten večer. „To mám za trest! Veď ani zákusky sa nevydarili, čo si o tom myslieť?“ Večer pri návšteve dcéry s vnučkami si aj poplakala. „Od toho dňa mi vanilka pripomína Besima. A tiež môj hriech, že som ju zamenila za život veľkého a spravodlivého muža...“ smútila celkom úprimne pred Besimovou ženou Janicou. Janica popočúvala jej trápenie a potom  v rôznych obmenách to počúvala ešte ďalšie roky; ako od toho nešťastného dňa cíti vanilku v každej cukrárni, v každom obchode s korením a to je pre ňu jasné znamenie, že Besim na ňu nezabudol, myslí na ňu, samozrejme vo všetkej počestnosti a chodí za ňou ako tieň.

Zázrak na oblohe prekvapil aj poštára Danila, aj on si v prvom rade spomenul na Besima. Veď jemu nosil takmer každý deň listy od akýchsi detí z Kosova. Teraz začul nad hlavou čudné syčanie a keď vyvrátil hlavu, zbadal medzi korunami stromov červenožlté monštrum. Američania! To bolo prvé, čo mu napadlo. Odskočil od ligotavých mosadzných poštových schránok, vrhol sa k domovým dverám a hľadal úkryt. Potkol sa na prázdnej fľaši, chorá noha vyletela hore, dopadol potom na tú zdravú, lenže akosi nakrivo. Kolenom narazil na dlažbu a taška plná listov mu za jeho neopatrnosť doložila buchnát. Šľak aby trafil kosovské listy, toľká váha! Kedy bolo čo z Kosova dobré? Čo mu to len toľko píšu, detiská nepodarené?

Ach, priatelia, balón! To je potom všetko inak! Danilo sa usmial. Strach sa pominul a premkla ho radosť  aj nadšenie. Ľahučko dvihol zo zeme tašku s listami, celkom rezko sa postavil na nohy, utrel sa od blatistého piesku,  a vykročil. Každému koho stretol nadšene rozprával o zázraku. Za dlhé roky služby poroznášal všelijaké správy, nuž, najhoršia robota bola v čase nezmyselných vojen. Potom sa zlé správy zopakovali počas amerického bombardovania. Zato teraz, na správe o lietajúcom balóne si dal mimoriadne záležať. Síce trocha kríval, ale doručil ju do vlastných uší každému koho stretol. Už z diaľky kýval aj na Janicu, videl ju, ako sa s novým účesom a plnou taškou náhli z trhu. Obchádzala mláky po rannej spŕške, hneď teda priskackal aj k nej a zopakoval jej zvesť o balónovom zjavení. „Bol to zázrak,“ volal nadšene. Nemýlil sa, každý predsa vie, že zázraky prichádzajú po neľahkých dobách, pohromách, duchovných skazách a všeobecných hriechoch. „To sú správy z iného sveta, čo nás pre-prevy-prevyšuje“, šepkal zasnene, masíroval si zdravú nohu a potom poklepal svoju poštársku tašku s listami. Janica sa na neho usmiala prekrásnym úsmevom a on spokojne krútiac hlavou pokračoval v práci. Janica sa ponáhľala domov, posledné týždne nerada nechávala uzavretého muža samého.

Neskôr, keď sa vystrábila zo zármutku a privykla si na samotu, sama utešovala známych i neznámych. Snímala im ťažobu zo svedomia, pretože mnohí zrazu pocítili svoj podiel viny na jeho odchode. Upokojovala ich, veď čo už môžu mať spoločné s náhlym a dobrovoľným odchodom veľkého Besima? Všetci dobre vieme, že nik neustráži každé drobné rázcestie, kde sa menia osudy ľudí. Pritom takmer každý deň nám vstupujú do cesty nevyspytateľné  križovatky a je ich priveľa na jeden ľudský život. Rázcestia  nás budú prenasledovať stále, aj náhodné čudáctva a málokedy sa o nás otrú bez toho, aby nás navždy nepoznačili...

Balón sa čímsi prihováral každému. Prekvapený Besim vstal od stola s detskými kresbami a aj on fascinovaný pozoroval farebný plávajúci predmet. Videl ako odvážny pilot plnil svoje úlohy a podchvíľou ich potvrdzoval ligotavou kľukou. Vtedy nakrátko zasyčali plamene, šľahli do útrob balóna až  opatrne stúpol do výšky. Majestátne sa dvihol, ale nie priveľa, len toľko, aby sa kôš s jediným cestujúcim nepotkol o komíny a strechy domov. Syčiace záblesky plameňa pôsobili ako nečakané pekelné šľahy. Niečo z nich sálalo nielen do vnútra balóna, ale aj do okolia. Prekvapivo zasiahli aj Besima. Priviedli ho k akejsi starej spomienke, zrazu ju zacítil, priam ho udrela po tvári. Ten krátky šľah ohňa... počúvajte, niečo za ním je! Ale čo? Prechádzal si dlaňou po hladko oholenej tvári a skúšal si spomenúť. Lovil v pamäti, už už sa mu zjavila nejasná spomienka, ale napokon ostala v akejsi hmle. Pred očami mu ostala iba jej silueta. Cítil, že k buchnutiu a vzbĺknutiu ohňa patrí výkrik, dobre známy výkrik, možno mu predchádzal aj nejaký dávny výstrel...

Oheň, oheň, čo to len môže znamenať? Nuž  a krik mohol patriť nejakému človeku, mátožilo ho pred oknom, keď  podchvíľou počúval hlasité dýchnutie ohňa. Nebola  pri tom Janica? Tuho premýšľal, ale spomienka sa mu odmietla vyjaviť. V ruke stískal plastové pero a ako namáhal svoju pamäť, pero v rukách rozlomil vo dvoje. Nič z toho, ďalej ako k červenému záblesku sa nedostal a namiesto spomienky na čosi zvláštne sa mu do očí natisli slzy. Už sú to celé mesiace čo sa opakujú podobné scény, raz je to plameň, inokedy buchnutie dvermi, štrngotanie riadmi, alebo známy hlas. Besimov lov v pamäti a odhaľovanie súvisiacich obrazov boli ešte  pred rokom trocha nemotorné a ťažkopádne. Postupne, ako šiel čas, sa spojiva jednotlivých obrazov postrácali a v posledných týždňoch dávne spomienky ostali v ňom dramaticky rozhádzané ako rodinné fotografie vo vyrabovanom dome.

Vzdušný cestujúci sa majestátne vznášal nad banálnymi starosťami, aj nad zahmlenými Besimovými spomienkami, nad všetkými zvadami čo neutíchali; spory národniarov a svetoobčanov, pravých i ľavých politikov, stúpencov národa i sveta. Ľahkosť vzduchoplavby vniesla do Besimovho bytu priestor slobody, voľnosti a optimizmu. Dokonca mu zrazu stiahla plachtu spred očí a tu sa mu ako na širokom plátne premietlo takmer celé detstvo. Obava, že syčiaci plameň nedokáže priradiť k čomusi prežitému ustúpila do úzadia a hlboko vnútri sa s ňom rozlial príjemný pocit. „Radosť z krásy polepšuje svet, nech by radosť bola trebárs cudzia,“ vravieval svojim študentom. „Budete ju prinášať a rozdávať,“ a aj on teraz získal trocha krásy.

Pozrel sa na kresby detí uložené na stole vedľa seba a na kostrbaté slohové práce napísané veľkými neistými písmenami. Pripomenuli sa mu deti z kosovského detského domova v Presane, o tom nebolo pochýb. Listy nosí takmer každý deň poštár Danilo. Úctivo sa ukloní, odovzdá mu do rúk objemný balík a povie obligátne, „ach, deti, deti...“ a zinkasuje drobné. Krásne Artine detské oči. Alebo Zoro, ktorý odmietol odísť s čudáckym strýkom do Nového sadu a povedal, že jeho otcom je odteraz Besim. Bojazlivý Tomik sa ho sprvu bál. Besim teda Tomika poprosil aby ho nakreslil  a  Tomik mu vyrobil profil s tenučkým krkom a orlím nosom. Besim potom pastelkou vymaľoval krk na zeleno, zväčšil svoj nos ešte viac, sfarbil ho na červeno a  sa deti rozosmiali.  Tomik sa z ničoho nič otočil k Besimovi a objal ho okolo krku. A tak sa stal jeho kamarátom. Každé z detí v ňom našlo kúsok miesta na státie a držali sa ho ako vládali. Zaujímavé, na toto si Besim pamätá obdivuhodne dobre. Potešil sa a ticho pochválil mechanizmy svojej pamäti. Dávnejšie postrehol, že kým nepríjemné situácie sa z pamäte zvyknú znepokojivo stratiť, tie príjemné sa pripomínajú takmer na počkanie. Kresby ležali zoradené na stole, isto si ich usporiadal sám, možno ešte včera. Ľahučký závan slobody ho oslobodil od niečoho neznámeho, utvrdil ho v presvedčení, že robiť niektoré veci malo svoj hlboký zmysel.