V ženských väzniciach bolo viac solidarity.

 DENNÍK N   STREDA 9. SEPTEMBER 2015 , TOMÁŠ GÁLIS

V ženských väzniciach bolo viac solidarity.

 Keď som sa priznal, že píšem román o ženách, mnohí ma varovali, že to nie je jednoduché, hovorí Peter Juščák.

Peter Juščák (1953) absolvoval Vysokú školu dopravnú, od roku 1986 pracoval v Československom rozhlase v Košiciach, po roku 1990 v Literárnom týždenníku, víkendovej prílohy denníka Smena, neskôr SME, v literárnej redakcii Slovenského rozhlasu v Košiciach, najnovšie je šéfredaktorom časopisu Pamäť národa. Žije v Bratislave. Z kníh: Komu ujde vlak, V očiach soľ, Milovanie so sochou Miriam, Som Ťukot, Odvlečení. Témou ľudí odvlečených do sovietskych táborov v systéme Gulag sa PETER JUŠČÁK zaoberá od roku 1991. Knihou … a nezabudni na labute! (Kalligram) z prostredia ženského tábora, s ktorou sa dostal do finále ceny Anasoft litera, s touto témou končí. Foto - Peter Procházka

Nebolo o Gulagu povedané za posledných 25 rokov už všetko?

Nielenže nebolo povedané všetko, ale taká doba asi ani nenastane. Pracovný tábor v systéme Gulag je nielen prejavom represie voči vlastným aj cudzím občanom, ale je to aj jav politický, sociálny, sociologický, psychologický… Boli tam zatvorení ľudia rôzneho spoločenského postavenia, rôznych národností, rôzneho vzdelania, vniklo tam množstvo rôznych vzťahov, preto treba vynaložiť ešte veľa úsilia na analýzu tohto systému. Aby ľudia vedeli, čo sa tam dialo, a aby sa nič podobné neopakovalo.

Pred dvomi rokmi napísala členka Pussy Riot Nadežda Tolokonnikova článok z trestnej kolónie v ruskej Mordovii, z ktorého vyplývalo, že väzenský systém sa od čias Gulagu až tak dramaticky nezmenil.

Väzenská tradícia v Rusku má hlboké korene v cárskom režime. Ten do vyhnanstva poslal aj revolucionára Lenina. Cárske vyhnanstvo však bolo voči svojim nepriateľom zrejme dosť blahosklonné, pretože Lenin tam mohol písať a sťažoval sa najmä na smrad z vedľajších chalúp, kde mali hromady hnoja. Keď si to porovnáme s našimi občanmi, ktorých odvliekla NKVD a ktorí sa sťažovali na podstatne horšie veci, zistíme, že Lenin bol vo veľmi miernom, priam oddychovom zariadení. Iná vec je Dostojevského kniha Zápisky z mŕtveho domu, ktorá je viac prvým vážnym dokumentom z pracovných táborov než románom. V ňom je vidno, koľko paralel, koľko spoločného mali tábory v cárskom režime s pracovnými tábormi v ZSSR. Napriek nepopierateľnej podobnosti sa vôbec nedajú porovnávať v krutosti režimu. Napríklad cárske pracovné tábory na rozdiel od leninských rozhodne neboli likvidačné.

Téme odvlečených občanov sa venujete dlhodobo, ste autorom knihy Odvlečení, autorom námetu k filmu Môj otec Gulag. Ako ste sa dostali k hlavnej postave knihy … a nezabudni na labute! Irene Kalaschovej?

Žiaľ, Irenu Kawaschovú, ako znie jej pravé meno, som nikdy nepoznal. Ale stretol som ďalšie ženy, ktoré absolvovali tieto tábory, a mal som šťastie, že sa trochu otvorili. Jedna z nich podmienila zverejnenie svojho rozprávania tým, že vyjde až po jej smrti. Napokon z rozprávania žien vyšla jedna hlavná postava a niekoľko podružných. Dôležitý bol však príbeh syna narodeného v lágri. Manipulácia so synom, hrozba, že matke odoberú dieťa, že bude adoptované, že ho umiestnia do vzdialeného detského domova, to boli to pre mňa fascinujúce informácie. Keď mi o tom prvýkrát hovoril jej syn, vedel som, že je to kritický bod, okolo ktorého sa bude odvíjať hlavná téma. A tak som sa po rokoch odkladania pustil do písania. Samotné písanie potom trvalo štyri roky.

Ako ste sa k tejto téme dostali?

Od roku 1991 som sporadicky chodieval za odvlečenými, zaznamenával som ich rozprávanie, publikoval ich osudy v novinách, rozhlase. Dodnes sa občas stretnem s niektorými príbuznými alebo s neznámymi, ktorí sa sem-tam ohlásia s témou táborov Gulag.

Je teda táto kniha súčasťou väčšieho celku?

Áno, román je vlastne jeden z výstupov témy zavlečenia. Aj systém práce pri jeho tvorbe bol iný. V čase príprav som musel siahnuť po čoraz väčšom množstve literatúry, napríklad aj po Leninovi, ktorého som v socializme vzdorovito zanedbával. Vrátil som sa k ruskej revolúcii aj k histórii druhej svetovej vojny. Musel som si kvôli jednej hrdinke pozrieť Stalingradskú i Sevastopolskú bitku, i keď z toho štúdia nakoniec zostalo pár viet. Ale je užitočné poznať čo najviac faktov, pretože aj románová fikcia zo známej historickej udalosti musí mať svoj reálny a pravdivý podklad.

V čom spočíval problém detí narodených v táboroch?

V ženských táboroch existovala nádej, ktorá sa opierala o základnú ľudskú etiku, že predsa matke nemôžu ublížiť. Vieme však, že táborový režim nebral ohľad na to, či niekto je alebo nie je matkou. Veď Kawaschovú zobrali z Kežmarku ako tehotnú, a keď ju vyšetrovali, jej tehotenstvo pomenovali ako špiónsku kamufláž a Kawaschová napokon vo vlaku potratila. To je ilustrácia, že komunizmus vo svojej brutálnej podobe nepoznal zľutovanie, poznal len nepriateľa, ktorého treba zlikvidovať. Ženy v tábore, ktoré dúfali, že nejaká etika spoločnosti ešte existuje, verili, že matke nemožno priťažovať. Bola to mylná predstava, pretože deti, ktorých sa napríklad na Magadane narodili tisíce, tam žili do troch rokov a potom ich odoberali a rozmiestňovali do detských domovov po celom Sovietskom zväze. Ženy mali úľavy len v čase tehotenstva a niekoľko mesiacov po pôrode, potom deti oddelili a matky šli späť do práce. Nehovoriac o tom, že deti sa tam rodili s nízkou pôrodnou hmotnosťou, matky ich nedokázali dojčiť, trpeli banálnymi chorobami, hladom a okolo táborov zostalo veľké množstvo detských hrobov.

Ako sa vám podarilo vžiť do ženskej postavy?

Keď som sa priznal, že píšem román o ženách, mnohí ma varovali, že to nie je jednoduché, a pýtali sa ma, či si na to trúfam. Pustil som sa do toho s malou dušičkou, ale to veľké množstvo zozbieraného materiálu ma upokojovalo. Napísal som si životopisy mojich žien, ich charakteristiky, teoreticky som medzi nimi budoval vzťahy a potom zostalo len pozorovať ich táborový svet ženskými očami a dúfať, že sa doň trafím. Niekedy je to možno otázka náhody alebo dôverných znalostí, našťastie, ženy o sebe často aj veľa prezradia. Ako sa mi to podarilo, to už súdia čitatelia a niektoré čitateľky posielajú v esemeskách. Ale priznávam sa, že vydavateľovi som niesol rukopis s trasúcimi sa rukami.

Aké boli vzťahy väzňov v táboroch? Bola tam solidarita či skôr každý kopal za seba?

Tábory mali rôzny charakter, ale hovorme o tých horších, pretože taký absolvovala aj naša hrdinka. V mužských táboroch mala navrch zločinecká skupina a zločinecké skupiny boli štruktúrované aj podľa národností. Snažili sa ovládnuť teritórium na úkor iných a udržať si privilégiá. Boli situácie, že väzňov sa obávalo aj vedenie tábora. Odsúdenci nemali čo stratiť, takže sa občas stávalo, že zavraždili aj dozorcu. Väzňov presúvali z tábora do tábora, aby rozbili gangy, ale aj v novom tábore to po čase fungovalo ako predtým. Nikdy to však neplatilo pre ženské tábory. Bola tam spoločenská zmes, vrahyne aj vzdelané ženy, ale ony si vždy dokázali vytvoriť priestor pre troška znesiteľnejšiu existenciu. Existoval medzi nimi aj egoizmus, veď šlo o prežitie, ale bolo tam oveľa viac solidarity. Napríklad sú známe prípady ženských modlitebných spolkov a to bol veľmi silný zdroj nádeje.

Uvažujete ešte nad nejakou inou knihou o tejto téme?

Téma Gulag je pre mňa literárne uzatvorená, neplánujem sa k nej vracať. Mám ďalšie zámery, chcem robiť domácu tému, pretože Slovensko je nádherne nepooraná krajina, plná literárnych tém. Postupne si teda robím nový literárny náčrt.

Väčšina ruských táborov chátra a odsúva sa ešte aj pripomienka tábora na Soloveckych ostrovoch. Čo si o tom myslíte?

V Rusku nastala v posledných rokoch zvláštna situácia, keď sa relativizuje vina Lenina, Stalina, komunizmu a začína sa to obracať zvláštnym spôsobom: hovorí sa o nich, že mali pre ruskú spoločnosť nezanedbateľný prínos. Nemyslím si, že je to správne vyrovnanie sa s vlastnou minulosťou. Je to nekorektné, pretože nemôžeme vypichnúť jeden malý produkt vlády diktátora, ktorý je úplne nepodstatný v porovnaní s obeťami, čo jeho vláda priniesla. Životy zbytočných obetí sa nedajú vyvažovať nijakým úspechom na Sibíri. Je to, ako keby sme vychvaľovali Adolfa Hitlera, pretože postavil na nohy nemeckú ekonomiku. Takéto vnímanie histórie považujem za neprípustné, ale v Rusku sa to deje. V mauzóleu v Moskve stále leží Lenin, čo hlboko opovrhoval jednoduchými ruskými ľuďmi, ktorých (ako aj tých vzdelaných) nechal vraždiť, a ktorý stál za prvými likvidačnými pracovnými tábormi. S tým sa Rusi budú musieť vnútorne vyrovnať a tak či tak raz budú musieť zmeniť optiku pri vnímaní vlastnej histórie a hodnôt.

Ako, keď tam nie je vôľa?

V Rusku dnes prebiehajú veľmi zložité procesy. Ale istú úlohu v nich hrá aj problém resentimentu. Keď človek príde do istého veku, začne relativizovať aj zlé črty minulosti, pretože sa mu spájajú s príjemnými skúsenosťami z mladosti, ktoré sú však nenávratné. A človek nemôže hodiť celý život za hlavu, ťažko si pripúšťa, že prežil jeden premárnený život v hroznom systéme. Ale to neplatí len pre Rusko, platí to aj pre nás: zoberme si relativizovanie holokaustu, pozitívne spomínanie na Slovenský štát, resentimenty na časy socializmu, na normalizáciu. Iste, zažili sme aj dobré a pekné chvíle, ale zažili sme ich vlastným úsilím a málokedy to bolo vďaka represívnemu systému. Takže objektívne hodnotenie histórie príde pravdepodobne až s novými ľuďmi, ktorí nebudú mať dôvod relativizovať zločiny svojich predkov.

Stali ste sa šéfredaktorom časopisu Pamäť národa. Ako z tejto pozície vidíte činnosť ÚPN?

ÚPN má zo zákona mapovať, sledovať, vyhodnocovať obdobie neslobody, teda fašizmus a komunizmus, a mal by to robiť bez zasahovania politikov. Lenže politikum už je samotné obsadzovanie Správnej rady. Tá má potom v rukách činnosť, smerovanie, rozvoj ústavu alebo aj jeho stagnáciu. Týmto smerom by sa mali odvíjať otázky o tom, ako ústav napĺňa základnú podstatu svojej činnosti.

A odpoveď?

Treba sa vrátiť k dôslednejšiemu rešpektovaniu zákona o ÚPN. Časopis by sa mal venovať predovšetkým obetiam totalitných režimov. Ak potom hovoríme o príčinách vzniku obetí, o represiách v najširšom kontexte, ak skúmame podstatu totalitných režimov, určite nie je prípustné, aby sa zločinecké režimy zjemňovali či relativizovali. Rovnako kontraproduktívne je domýšľanie či úporné hľadanie dobrých úmyslov reprezentantov dvoch strašných totalít, ktoré na dlhé roky zmarili či poznačili životy miliónov ľudí. Relativizácia akéhokoľvek represívneho režimu je neprípustná v žiadnej serióznej publicistike. Iste, vždy je o čom polemizovať a vecne polemizovať je nevyhnutné, pretože nejestvuje čierno-biela história. Ale pokusy apologeticky vysvetľovať jasné krivdy či dokonca zločiny nie je možné.

Čo hovoríte na tézu, že síce režim bol zlý, ale predsa len sme mali samostatný štát?

To je jeden z príkladov zamieňania základných spoločenských aj ľudských hodnôt. Právo človeka na život, vzdelanie, na svoju vieru, na slobodné vyjadrovanie, na rodinu, súkromie, to sú hodnoty, ktoré stoja nad akýmkoľvek štátom. Štát je iba správcom hodnôt svojich občanov na nejakom území. Ak je zlým správcom týchto hodnôt, potom je dosť bizarné tvrdiť, že aj so zlým správcom máme byť spokojní, pretože je náš. Človek vo väčších-menších útrapách dozrieva celý život a štátna moc je povinná rozvíjať a chrániť to najlepšie, čo v každom národe, národnosti je. Netreba pripomínať, ako si vojnový slovenský štát plnil úlohu správcu. Nuž ale ak je niekto nanajvýš spokojný so zlým správcom, možno má na to svoj dôvod, no nemal by ho propagovať či vnucovať iným, napokon, s vnucovaním, najmä politickým, máme bohaté skúsenosti.

Úryvok z knihy …a nezabudni na labute!

Sobota 7. marca 1953

Prešli dve hodinky a Ivanuška si už privykol na kostnatú ženu páchnucu cudzou zatuchlinou, na jej zosušenú tvár a drapľavé dlane. Aká je vzdialená od každodennej matky, ťarbavej a usmievavej Kati, jej sladkej vône po mlieku, jej prítulnosti, spevavej reči aj bezpečnej širokej dlane. Irena vie, že ťahá za kratší povraz, svojho syna si musí zakaždým nejako získať a Ivanuša akoby niečo cítil, aha, že je opäť jej! Teraz príde na reč Irenino rozhodnutie, teraz už niet vyhnutia, zosype sa to na ňu každú chvíľu.

– Budeme jesť, – povedala Kaťa a rozložila na stole drevené tanieriky pre deti. Na každý vrhla naberačkou trocha pariacej sa kaše, poliala ju roztopeným maslom a navrch naložila čučoriedkový kompót. – A teraz si naozajstnou matkou, Iruša, – povedala a na kolená jej posadila syna.

Pripomienka o naozajstnej matke ju vyrušila. Naozajstnou matkou už bola trikrát. A kde sú jej deti? Za všetky je tu Ivanuška. Usadil sa na maminých kolenách, zahniezdil sa, aj sa o ňu oprel, prítulne ako o vlastnú matku. Obed rozvoniaval a synáčik sa po každej lyžici obrátil k nej, zagúľal očami, zisťoval, ako to s ním táto žena myslí. Videl jej úsmev, upokojil sa a Irena rástla s každou lyžicou. Keď sa deti najedli, vyštverali sa na posteľ a tam sa rozťahovali unavené z jedla i tepla.

Kaťa naložila dospelým. Z tanierov sa šírila vôňa a koza žalostne zabľačala. Kaťa sa prežehnala, Tagar zobral do rúk trocha soli a podľa starého zvyku hodil štipku do každého kúta izby. Aj Irena sa prežehnala a mohli jesť. Katina kaša nie je žiadna táborová žbrnda, v tejto postojí aj lyžica, žlté oká masla zakrývali polovicu taniera a v strede plával kus mäsa. Irena opatrne odoberala z okraja taniera, jesť treba s rozvahou, na Katinu hostinu sa nemôže vrhnúť, ako ju nabáda táborový hlad, len pomaly, postupne, aby ju prílišná dobrota nezabila.

– A ako si sa teda rozhodla, duša moja? – vyslovila Kaťa dlho očakávanú otázku.

Je to tu. Irene stislo hrdlo. Sklonila sa nad tanier a kaša sa jej pred očami zmiešala s celým svetom.

– Hm? – ozvala sa Kaťa a mľaskavo ujedala z taniera.

V izbe bolo ticho. Ivan akoby vytušil, že reč je o ňom, opatrne zliezol z postele a vyštveral sa mame na kolená. Pritisla ho k sebe. Koza ich uprene sledovala, kývala hlavou raz doprava, potom doľava a nespúšťala oči z Ireniných úst.

– Katenka, moja, nechám si Ivanušku, – povedala Irena a pritisla si ho ešte väčšmi.

Sliepka v kúte vyskočila zo slamy a začala kotkodákať. Deti na posteli sa rozosmiali a Ivanuša kýval hlavou dopredu a dozadu, napodobňoval pohyby sliepky.

– Kuš, potvora, akási, – okríkla ju Kaťa.

Tagar nazrel do kúta a povedal:

– Nechala nám vajíčko.

– Dobré znamenie, – potešila sa Irena.

– Nuž Ivan pôjde do sveta… Na Pevninu, niekam do domova, – povedala Kaťa a posmutnela. – … keď si sa tak rozhodla…

– Neviem, – pritisla si syna bližšie k sebe. – Neviem, či som sa rozhodla pevne.

– My sme si na neho zvykli. Deti sa pohrajú aj prechovajú. Aj Tagar súhlasil.

Muž fajčil. Mlčal, z tváre sa mu nedalo vyčítať nič, ako to býva u Sibírčanov. Irena vycítila Katine rozpaky. Prečo tak naisto rátala s adopciou syna? Vari nevie, čo je to byť matkou? Alebo si myslí, že k nemu prišla pri plote s vidinou skoršieho prepustenia a teraz ho zamení, aby mala svätý pokoj? Aj neskôr doma…?

– Sedem rokov nie je večnosť, rozmýšľam. Dieťa mi napokon budú musieť dať.

Kaťa dojedla, vstala a mlčky upratala stôl. Tagar zvesil zo steny guľaté husličky s dlhým krkom. Prešiel slákom po strunách a v tom okamihu sa deti zošmykli z postele a bežali k nemu. Ivan nie, otočil sa k mame a dýchal na ňu teplý voňavý vzduch.

Tagar fidlikal ťahavé melódie a pritom si pohmkával, deti mu prstami brnkali do strún. Kaťa po chvíli premýšľania prehodila:

– Nuž čo. Keď si sa tak rozhodla. Hľaď si podržať dobré miesto, aby si sa nedostala do chlapskej roboty, nech sa zbytočne netrápiš. Škoda, že ťa vyhnali z tej nemocnice.

V izbe plačlivo zvonilo Tagarovo fidlikanie.

– Čo si im vyparatila? Musela si ich veľmi uraziť.

Irena si zrazu pripadala ako pred súdnou porotou, zrazu z nej spadli všetky zábrany. Nemá čo skrývať, nemá sa za čo hanbiť, nespáchala žiadny zločin.

– Krstila som v nemocnici dieťa.

Kati od úľaku vypadla lyžica a tupo zaklopkala na drevenom tanieri.

– Čože? Krstila…?

– Krstila, – prikývla Irena.

– A čo si ty pop? – zvolala. – Veď pop krstí deti! Nie žena z lágra! – Prestala sa zaoberať riadmi a s vytreštenými očami pozorovala Irenu.

– Kde vezmeš v lágri popa?

– Veď ty si potratila rozum! Načisto si ty blázon… Iruša!

Obišla stôl a sadla si oproti nej.

– Krstiť v lágri! Bez svätenej vody, bez popa, bez kríža?

Irena sa slabučko usmiala, pokrčila plecami.

– Máš ty, Kaťa, pravdu. Ničoho nebolo, ani vody, ani kríža. Ani mlieka, ani chleba… a ani vína, len to malé dieťa.

– A ja že prečo ťa tak zrazu prehnali do Pisčaku. Veď ty si mala ešte aj šťastie. Vieš ty, koľkých popov postrieľali? Len tak, ani nikoho nekrstili. Čo ti to napadlo?

Ako to povedať? Narodilo sa také maličké dieťa, trocha plakalo, trocha sa snažilo piť a ani veľmi nebojovalo o tento svet. Akoby tušilo, čo ho čaká. Aj matka, Birobidžanka z chemickej továrne, bola skôr mŕtva ako živá. Ženy z továrne boli učinené mátohy, hovorilo sa, že v kostiach majú viac zlata ako v srdci, preto sú také mdlé a nevrlé… Aj keď sa im podarilo dostať sa do nemocnice, máloktorá prežila. Ako to sa to dá vysvetliť?

– Birobidžanka! – zvolala Kaťa. – Židovka! Iruša, ty si spáchala toľko hriechov odrazu! Kto ťa o to prosil?

– No a čo má byť? – zastarel sa Tagar. – Človek ako človek. Boh ako Boh. Ľudí je veľa, bohov tiež.

– Kuš, pohan, – zahnala sa Kaťa. – Čo tu táraš? Boh je len jeden. Darmo nám tu vykladajú, že Boha niet. My vieme svoje.

– Bohovia sa dohodnú skôr ako ľudia, neboj sa, – povedal Tagar a pokračoval: – Spravila múdro. Aspoň sa o niečo pokúsila.