Vraj národné vyznanie

Slovenské národné vyznanie vydalo v roku 1942 Hlavné veliteľstvo Hlinkovej mládeže. Dnes jeho časti možno nájsť roztrúsené po internete a časť novodobých národných ideológov ho považuje za celkom seriózne.

Slovenský povojnový novinár Štefan Janči opisuje v spomienkach svoje putovanie po slovensko-moravskom pohraničí v čase prechodu frontu. V Lednických Rovniach len-len že ušiel poprave esesákmi za to, že v batohu mal učebnicu ruštiny. Jeho aj kolegu v poslednej chvíli zachránil pred smrťou miestny mlynár, ktorý sa za nich zaručil.

Mladí muži počas frontovej trmy-vrmy navštívili nedeľné bohoslužby. Bol apríl 1945, koniec vojny nablízku a mladých mužov zaujala kázeň.

„Bol tam citát zo Slovenského národného vyznania,“ píše Štefan Janči. „...jediná a svätá pravda o boji a živote slovenského národa, ktorú verím a vyznávam, je táto: Hlinkova slovenská ľudová strana bola a je predstaviteľom slovenského národa. Inej strany slovenský národ nepozná... toto verím, toto vyznávam, tejto pravde vernosť prisahám!“

Mladí muži sa nad týmto odvážnym tvrdením zasmiali, každému bolo jasné, že totalitná vláda sa rozpadla a oslobodenie je vzdialené už len hodiny. Už vtedy, na jar 1945, mladí muži so smiechom umiestnili tieto nabubrené výzvy do 19. storočia.

So smiechom asi preto, že dobre poznali ono „vyznanie“. Vydalo ho v roku 1942 Hlavné veliteľstvo Hlinkovej mládeže a aj dnes by sme sa mohli pobavene pousmiať napríklad nad článkom 6, kde sa píše: „V boji o svoj život a o slovenský štát našiel slovenský národ porozumenie u Vodcu nemeckého národa Adolfa Hitlera, hlásateľa prirodzených práv národov.“

Ako sa to s  právami národov skončilo, vieme z dejepisu, ale text obsahuje aj iné pozoruhodné výtvory: „Stupeň slovenskosti rozhoduje o tom, kto akým je Slovákom. Nie je Slovákom ten, kto nemá v sebe dostatočný stupeň slovenskosti.“

Vo „vyznaní“, o ktorom by sme sa mohli baviť ako o archívnom svedectve jednej totalitnej éry, je množstvo dobového dogmatizmu. Nemuseli by sme sa k nemu ani vracať, veď svoje si o ňom povedali mladí muži, ktorým smrť dýchala na krk.

Lenže dnes časti onoho „vyznania“ možno nájsť roztrúsené po internete, a kto chce, nájde si ho aj v plnom znení. Kým tieto výmysly považovali mladí muži na sklonku vojny za komické, časť dnešných novodobých národných ideológov ich považuje za celkom seriózne. Ich autorom nie je nik iný ako adorovaný exilový historik a filozofický vykladač Tisovej filozofie Štefan Polakovič. Autor „vyznania“ je medzi „národne orientovanými historikmi“ dodnes považovaný za pozoruhodnú autoritu.

Našťastie, celé tzv. vyznanie je znôškou takých nezmyslov, že brať ich vážne by bolo v skutku na smiech. Zatiaľ.