Vražda novinára Kuciaka a jeho snúbenice

Skúsme si zopakovať učivo o slovenskej tŕnistej ceste k civilizovaným krajinám. Obíďme pohŕdanie občanmi otcami zakladateľmi štátu, lebo s ich dielom sme sa napokon zmierili. Odporúčanie historika Kučeru, aby všetci, ktorým sa mečiarovské metódy nepáčia, odišli svoje predstavy o demokracii budovať inam poslúchlo pár občanov. Dnes je ich za hranicami pár stotisíc a Ficovým vládam citeľne nechýbajú, napokon, vylepšujú štatistiky zamestnanosti. Niektorých pripravili aj o občianstvo takže náš priestor je v permanentnom odstredivom procese. 
Zatiaľ sme stihli prežiť divokú privatizáciu, vzrast organizovaného zločinu, vydieranie prezidenta a únos jeho syna v priateľskej spolupráci štátneho orgánu a podsvetia. Tí, ktorí toto obdobie prežili v zdraví uvítali vstup do civilizovanej Európy ako nádej, že hádam už niekto na Slovensku zavedie poriadok. Ostaňme pri tejto nádeji, aj keď organizovaný zločin nezanikol, len sa rozptýlil v orgánoch rôzneho druhu a znepríjemňuje život nielen podnikateľom, ale tentokrát všetkým občanom. S výnimkou ctihodných otcov a ich cnostných rodín, prirodzene. 
Ukazuje sa, že civilizovaný svet je na slovenských majstrov rabovky prikrátky. Môžeme rátať úradníkov postihovaných za snahu o poriadok, môžeme čítať o podvodníkoch s DPH, o fondových rabovkách, nevyplatených živnostníkoch, môžeme žasnúť nad vojenskými skladmi, kde miznú nebezpečné zbrane a strelivo, môžeme sa znepokojovať nad združovaním akýchsi brancov, taktiež sa môžeme pozastaviť nad tým, že o Gauliederovej záhadnej smrti sa ešte záhadnejšie mlčí. Je to zvláštne, pretože pri Hedvige Malinovej ctihodní páni rozpoznali samozbitie ešte prv, než jej odpuchla tvár a o menej známych prípadoch lepšie nevedieť. Organizátori pravdy asi nepostrehli, že republiku ešte neopustili všetci gramotní občania a prišli s teóriou lúpežnej vraždy Ernesta Valka. K lúpeži síce nedošlo, ale rozprávka má svoje kontúry. S rovnakým úškrnom hodili občanom ohlodanú kosť v podobe zrušenia Mečiarových amnestií aby sa utíšili horúce hlavy a pokračovalo v budovaní oligarchickej totality. Vražda novinára Kuciaka a jeho partnerky je šokom. Áno, je to brutálny čin a je prirodzeným pokračovaním zápasu o charakter spoločnosti. Zápasu o to, či rozsudky budú padať v súdnych sieňach, alebo počas oligarchických pitiek a na poľovačkách. Kuciakovou vraždou si oligarchia môže pripísať bod. Uvidíme, ako dlho bude na jej tabuli víťazstiev svietiť.