Všetko je inak

V časoch tuhého mečiarizmu som v jednom  páchnucom bratislavskom bufete stretol vplyvného spisovateľa a funkcionára spisovateľskej organizácie. Spoločné čakanie na držkovú som otvoril otázkou o jeho  spokojnosti s miláčikom národa a zároveň jeho chlebodarcom. Spisovateľ namiesto spokojnosti so svojim  postavením vybuchol a v tom bufete vytesal nezabudnuteľnú vetu: Jeden Mečiar je pre Slovensko málo! Kiež by sme ich mali aspoň dvesto!

Bolo to v čase, keď Spolok spisovateľov Slovenska vyzval svojich členov aby sa osobne zasadzovali za odstúpenie vtedajšieho prezidenta Michala Kováča z funkcie. Neprešlo ani dvadsať rokov a obdiv státisícov občanov k otcovi zakladateľovi ochabol natoľko, že  z  ich modly značky Mečiar ostal iba prach. Dnes mu nik nezavinšuje, ani nezaspieva pod oknom dáku tú horehronskú, nenapíše o ňom veršík, ani strhujúcu reportáž do Literáneho týždenníka. Tak trocha to cítim ako krivdu, možno aj spisovateľskú zradu. S miláčikmi národa by sa takto zaobchádzať nemalo, patrilo by sa ich ctiť do posledného dychu. Lenže všetko je inak.

Prach je prach a prachy sú prachy. Máme tu prezidentská  kampaň, ktorá  sa údajne ešte nezačala, ale zato beží v plnom prúde.  Privolala mi spomienku na posttotalitný smrad v onom bufete. Jeden diktátor je málo, potrebujeme ich aspoň dvesto, mienil klasik slovenskej literatúry a nebol sám. Slovenská história je plná spisovateľov a umelcov túliacich sa k totalitnej moci. Akoby prahli po tom, že ich umeleckú veľkosť musí potvrdiť politická moc, nech je hoc aj diktátorská.

Ako vieme, diktátori sa nerodia z vlastnej vôle, diktátorov si vyhľadávajú a formujú ich obdivovatelia. Piedestál po Mečiarovi nezíval dlho prázdnotou a národ má opäť svojho miláčika. Miláčik rastie, sľubuje istoty, keď sa istoty začali strácať ako blesky nad Tatrami, zakandidoval  na prezidenta. Medzitým je z neho kresťan, predtým ateista, potom demokratický socialista, predtým komunista, vždy podľa toho čo chce počuť obecenstvo. Dvadsať osobností nám neprezradí čo chcelo počuť na slávnostnom obede s premiérom. Ani to nie je treba. Stačí, že sa k slovu dostala žiadosť na podporu „odvážneho literárneho projektu“ pozvaného klasika. Lebo prach je prach a prachy sú prachy. Nuž tak. Už nežijeme časy komunizmu ani mečiarizmu. Všetko je inak, len  niečo také isté.