Vulgarizácia na postupe, alebo gule sem, gule tam.

Gule sem, gule tam

24. novembra 2014 bola v bratislavskej predajni kníh Panta Rhei debata s Jaroslavou Blažkovou. Pani spisovateľka vyrozprávala svoj príbeh - od čias bratislavského pôsobenia až po dnešné dni v Kanade. Na jej detských knihách vyrastali celé generácie detí, vrátane  mňa. Zhodneme sa na tom, že jej knihy pre deti boli napísané poctivo, brilantným jazykom, so znalosťami detskej, chlapčenskej i dievčenskej duše. Jej román Môj skvelý brat Robinson je výnimočným obrazom doby 60-tych rokov a nie som si istý, ktorá kniha by s ňou mohla súperiť práve v tomto stvárnení doby.

Rozprávanie o Slovensku aj o Kanade bolo bezosporu zaujímavé a osud emigrantky - úspešnej spisovateľky možno porovnávať s Máraiho osudom.  Ukázalo sa totiž, po koľký raz, že osud spisovateľa bez jeho krajiny prináša hlboké utrpenie autora a pocit vykorenenia. Blažková mala šťastie - po 89-tom roku sa vrátila nielen domov, ale aj do slovenskej literatúry. Jaroslava Blažková je nositeľkou viacerých symbolov, je majsterkou detailu, psychologickej kresby, dialógu, má  schopnosť voviesť čitateľa do priestoru a času, prosto, je majsterkou slova.  

Žiaľ, rovno na verejnom mieste ju ukameňoval slovenský básnik, Milan Richter. Prihlásil sa na požiadanie moderátorky Jany Cvikovej, nemal však otázku k autorke, len konštatovanie k jej próze. A to bola chyba, keby sa bol radšej spýtal na hocaký nezmysel, bol by nás ušetril ďalšieho svedectva o vulgarizácii jazyka. 

"Vaša próza je písaná ženskou rukou, ale napriek tomu musím povedať, že má gule. Má gule, akokeby to písal nejaký chlap!" Tak nejako zaznelo ohurujúce básnikovho poznanie. 

Nuž mať gule znamená, že niečo má časť mužského pohlavného orgánu. Pretože, ako ma učili v škole, práve varlatá (tu vulgárne, gule) a penis tvoria onen orgán. Sú preň aj iné pomenovania, napospol prevládajú vulgárne a vulgárnejšie, spravidla "obohacujú" náš jazyk najmä v prípade nižších sociálnych vrstiev. Vulgárnosť nám tu nespadla z neba. Postupovala pomaly, cieľavedome. Z pastvín a z tých najhorších krčiem sa tento jazyk dostal postupne aj do mesta. Bol viac menej doménou nižšej spoločenskej vrstvy. Práve ona si svoj slovník po celé roky upravovala výpomocami, ktoré sa všeobecne považovali za vulgárne. Aj jazyk oddeľoval jednotlivé vrstvy spoločnosti, nielen šaty, bývanie a počet sluhov. Ukázalo sa, že vulgárny jazyk má oveľa väčšiu schopnosť prenikať do jazyka slušných ľudí, než by tomu bolo naopak. Takže slovník niekdajších povaľačov máme tu, medzi sebou, medzi intelektuálmi. Je v divadle, valí sa zo scény na divákov, ktorí si už privykli. Zabávajú sa na vulgarizmoch, smejú sa, ktovie či razantný prienik primitívneho jazyka do toho bežného nepovažujú za víťazstvo nad nejakým nedefinovaným druhom pretvárky. V podstate je to aj jedno. Vulgarizácia jazyka, ktorá priamo súvisí s vulgarizáciou nášho života sa nedá zastaviť. Ak ju raz prijali za svoju politici, intelektuáli a umelci, čo si potom majú myslieť ich obdivovatelia, ako sa majú zachovať, ako sa majú vyjadrovať oni? 

Pred pár dňami spôsobil český prezident Zeman lavínu nevôle pre jeho  k...a sem, k...a tam. Vypočuli sme si v priamom prenose čo vulgarizácia jazyka znamená. Počuli to už hádam všetci, dospelí,  deti, študenti, pokrokoví herci, novinári a nielen v Čechách. Tento príbeh je poučný aj pre nás. Zdá sa, že to bola posledná kvapka vulgarizmov ich prezidenta a spustila búrku protestov. Červené karty na námestí v Prahe tvárou v tvár vulgárnemu Zemanovi  boli veľmi slušným a kultivovaným zrkadlom jeho bezuzdnej arogancie. Až sem, po túto napísanú myšlienku sa zrejme zhodneme viacerí, možno aj s presahom do zemí českých. Musíme však ďalej  aj s rizikom nesúhlasu.  Mám na mysli televíznu reláciu českej televízie s názvom Pečený sněhulák. Relácia prýšti vtipom, sarkazmom, neľútostnou kritikou, nešetrí nikoho s identifikovanými jasnými prešľapmi. Má nápad a odvahu a iste prináša nielen pobavenie divákov ale aj nevôľu kritizovaných. Dobre, až na to, že v záhlaví titulu sa na obrazovke objaví poznámka o relácii, "která má koule". 

Áno, podobne ako Blažkovej próza, aj táto relácia podľa niekoho má oprávnenie na to, aby vo svojom názve niesla  "koule", čiže opäť časť pohlavného orgánu. Núka sa tu teda otázka - ak prezident Zeman harašil so svojimi k...dami, ktoré spôsobili toľké protesty, prečo televízna relácia úplne v pohode sa správa tak trocha zemanovsky? K...le sem, k...le tam, toto nevyrušuje nikoho? Aby sme neostali len u bratov Čechov, aj u nás je značkovanie vecí a vzťahov časťou pohlavného orgánu znakom mužnosti, mužskosti, chlapskosti, proste toho všeobecne správneho. Túto očividnú vulgarizáciu jazyka doposiaľ akoby nik nevnímal, ani u našich susedov, ani u nás. Ona začne byť nepríjemná ked ju vysloví vyššie postavená osobnosť či politik a ešte k nej pridá niečo zo svojho repertoáru. Kým sme vulgárni my, zdá sa nám to vtipné a objavné. Keď zistíme, že je náš jazyk silne zamorený a ukážu sa  možnosti jeho  ďalšieho zamorenia, potom začneme uvažovať.

Básnikovo zvolanie o Blažkovej próze „s guľami“ bolo odporné.  Jaroslava Blažková je dáma par exelance a taká je aj jej literatúra. Jej jazyková bravúra sa nikdy nepotrebovala skláňať k suterénnemu jazyku  ani k podobným obrazom. Vystačila si s umením, s citlivým pohľadom na svet okolo seba, s veľkou dávkou empatie a so svojou schopnosťou to všetko stvárniť v slovách a vetách. A vo svojich neopakovateľných románoch.

Peter Juščák