Zápas o dejiny

Kolujúce video ukazuje  jesenný príhovor slovenského nácka svojim rovnako holohlavým a rovnako tupým kolegom vo Varšave.  Vystúpenie pred údajne stopäťdesiat tisícovým davom nášho mladého revolucionára nadchlo do tej miery, že nasadil svoj vrieskajúci hlas až do chrapotu. Je to starý trik rečníkov, ktorí takto demonštrujú svoj záujem riešiť boľavé či vymyslené problémy. Takto rečnil Mussollini aj Hitler, svojim spôsobom učitelia.

Z  vrešťania nácka sa veľa nedozvieme. Okrem vďaky bratom Poliakom za ich historické hrdinstvá a informácie, že aj Slováci idú robiť poriadky s nespratníkmi tam nič nezaznelo. Načo by aj. Dav neprišiel počúvať slová, dav chcel rev a ten si vypočuli.  A nechce počuť pravdu, pretože dav náckov chce slobodu na páchanie nahromadeného zla. Páchanie dobra ich nezaujíma, hoci sa zaštiťujú kresťanstvom.

Štátna moc sa opäť môže pýtať, prečo sa vzrušujeme, keď náš mladý nacista „nepovedal nič“. Zaiste, ale štátna moc sa prizerá aj tam, kde náckovia rozprávajú, napríklad nad hrobmi iných náckov, kopú do inak zmýšľajúcich mladých, otĺkajú im hlavy, špinia internet fašistickými symbolmi, nápismi, vyhrážkami smrťou. Štátna moc sa prizerá a jej predstaviteľ s prekvapením objavuje voličov náckov priamo v Kľaku, kde im podobní za vojny vraždili bezbranných občanov. Čuduje  sa sám premiér, prečo v postihnutých obciach víťazia títo pohrobkovia. Jeho začudovanie je pri všetkom smútku aj trocha zábavné. Akoby sa vrátil z desaťročnej dovolenky na inej planéte, zhodnotil, čo sme zanedbali a rýchlo zriadil rýchlu rotu na potláčanie extrémizmu. Medzitým však stihol oznámiť, ako pritvrdí v rómskych osadách a podľa rómskych aktivistov svojimi výrokmi podporil skínov a neonacistov. Ešte tu máme migrantov. Vlastne – nemáme, hoci náckovia kričia, akoby ich bolo plné Slovensko.

Nepriatelia sú teda stanovení. Po Čechoch, Maďaroch, prišli na rad migranti a Rómovia. Keď už máme nepriateľov, môžeme začať rásť, veď nacista bez nepriateľa je nula.

Štát sa prizerá. Občianska spoločnosť burcuje, aktivisti, často za vlastné, chodia po Slovensku a vysvetľujú. Poúčajú. Vzdelávajú. Dožadujú sa lepšej výučby  dejepisu. Vysvetľujú v hladových dolinách nebezpečenstvá neonacizmu. Myslia na všetko, aj na budúcnosť. Len na jedno nie – že boj proti vlastnej vláde nevyhrajú. Na priek tomu im držím palce, robia skvelú prácu.

Peter Juščák