Zápas o pravdivý výklad minulosti, alebo poďme trocha zabúdať

Denník n 14.3.2015

 „Nesmieme podľahnúť pocitom, že naša história bola iná, ako ju dnes nevyhnutne potrebujeme,“ hovorí satirická výzva. Keď sa však trocha zamyslíme, zistíme, že nie je len satirická, nadnesená, ale že občas  prerastie do reálnych prúdov myslenia celých skupín. Čokoľvek z minulosti možno v duchu citátu očistiť od nepotrebných faktov a vyhlásiť za sväté. Potom už si len umyť ruky, veď proti svätým veciam sa nepatrí viesť vojnu. Takže, máme zarobené.

Akú históriu potrebujeme na to, aby sme jej boli vďační za to, že sa máme o čo bezprácne a bez obáv z prezentácie vlastných postojov oprieť? Hrdinskú, statočnú, mravnú, slúžiacu všetkým občanom dobrej vôle? Takú, kde sa zabudne na krivdy, zločiny? Kde sa vníma už len Veľké Víťazstvo, prepotrebné pre dnešnú sebaprezentáciu, nie pre historickú pravdu?

To je aj prípad osláv víťazstva nad fašizmom. Koho dnes zaujíma, že Stalin plánoval rýchlym úderom obsadiť európske krajiny ešte pred Hitlerom? Sú tu aj ďalšie fakty, ktoré pri oslavách Veľkého Víťazstva miznú v jeho tieni: pakt medzi ZSSR a Nemeckom, anexia časti Fínska, prepadnutie Poľska, lágre pre jeho občanov a masové vraždy v Katynskom lese, zavlečení občania z obsadených krajín do táborov GULAG. Všetci spoznali zničujúcu rozpínavosť komunizmu, ktorá má nielen marxistické, ale aj historické korene.

Druhá svetová vojna bola zápasom troch strán, nie dvoch, ako nám to roky vtĺkali do hlavy. Spomeňme si, že vo vojnovom konflikte stáli proti sebe dve totality a jedna demokracia, ktorá bola nútená pridať sa na stranu napadnutého ZSSR. Výsledkom zničujúcej vojny bolo nielen oslobodenie od fašizmu, ale aj fatálne zdevastovanie krajín strednej Európy importovaným komunizmom.

Pripomeňme, že obyčajní ruskí vojaci ktorí zomierali po státisícoch si zaslúžia hlbokú úctu. Mali pred sebou celý dlhý život a všetky dostupné radosti, len im nebolo dopriate. Im patria pamätníky, spomienky, umelecké diela, a pripomienka aby sa nikdy nezabudlo. Pretože vidíme ako rýchlo sa zabúda a to rovno  v krajine, ktorá si vytrpela najviac, v Rusku. Rusko často trpelo vinou cudzích, no častejšie vinou svojich. Napriek tomu vidíme v Rusku snahy velebiť Stalina, ktorý dal vyvraždiť aj vlastnú generalitu a temer zložil na kolená svoju armádu. Jeho učiteľ a majster krvavých represálií Lenin, stále spočíva na čestnom mieste v Moskve a tisíce jeho sôch po celej krajine pripomínajú nebotyčné násilie a božskú moc sovietov.

Putinove výpady do okolitých krajín a technika rozdeľovania a zaberania území boli po dlhé roky prechádzané nespokojným európskym mrmlaním. Táto nepochopiteľná tolerancia malých vojen postupne živí satirickú poznámku o prispôsobovaní dejín aktuálnej potrebe.  Pritom isto sa zhodneme, že máločo dokáže poškodiť spoločnosť s takou silou ako je historické klamstvo. 

Oslavovať dnes víťazstvo nad fašizmom spolu s Putinom znamená legitimizovať všetky jeho doterajšie anexie, Čečensko, Abcházsko, Podnestersko, klamstvá o Kryme i zasahovanie na Ukrajine. Znamená to stať sa súčasťou jeho lží o nezasahovaní na Kryme a na Ukrajine. A dať mu celkom nepopierateľne najavo, že ak sa so svojimi neoznačenými strelcami náhodou priblíži aj k našim domovom, sme pripravení pridať sa k nemu.

Demokrat nemôže sláviť víťazstvo nad fašizmom spoločne s Putinom. Predsa duch niekdajšieho víťazstva a duch oslavujúcich sú ako spojité nádoby. Ak sa oslavujúci spreneverili zápasu o pravdu potom ich samotná prítomnosť na takej oslave pochybná. Pretože nestoja na strane historickej pravdy, ale na strane jej aktuálnej potreby. Historická pravda je však inde ako tá, ktorú potrebuje prezident Putin legitimizovať, preto mu nemôžu pri tom asistovať slušní demokrati s pevnými postojmi k historickým hodnotám a k zápasom o tieto hodnoty. 

Peter Juščák