Zlo nemá dno, Osvienčim je dôkaz

Nerátal som s tým, že sa raz budem prechádzať po osvienčimských barakoch a vdychovať do seba hrôzu posledných okamihov života státisícov ľudí. Až do mojej služobnej exkurzie vyhladzovacieho tábora som podobné miesta považoval za príliš frustrujúce.

Ukázalo sa však, že vidieť a počúvať svedectvá o pekle na zemi prináša veľa poznania. Jedným z nich je, že zlo nemá nijaké dno a bezhraničná je aj jeho fantázia.

    Dnes často počúvame, a nielen z úst extrémistov, že dosť bolo holokaustu. Tieto slová zároveň značia aj to, že dosť bolo Kolbeho. Dosť bolo hrdinských skutkov.„

Mieru priemyselného zabíjania ilustrujú celkom obyčajné veci. Napríklad haldy topánok mužov, žien a detí. Alebo otlčené hrnce v bezpočetnom množstve, či obyčajné ľudské vlasy, tony vlasov.

Moje pôvodné obavy z návštevy miesta hrôzy boli rozohnané nekonečnými prúdmi návštevníkov doslova z celého sveta. Dojatie a citové pohnutia spôsobené dotykom pekla, mnohých návštevníkov premenili na pútnikov.

Charizmatickému pútnickému miestu a pútnikom nechýba ani zjavenie. Zatiaľ medzi tie najznámejšie patrí zjavenie ľudskosti v podobe skutku Maximiliána Kolbeho.

Bol to on, obyčajný katolícky kňaz, kto požiadal osvienčimských katov o svoju smrť, aby vystriedal náhodne vybratého otca piatich detí, Františka Gajowniczeka.

Žiadosti bolo vyhovené a kňaz Kolbe dostal príležitosť ticho a dlho zomierať za neznámeho muža.

Zjavenie Kolbeho činu je významným svedectvom toho, že ľudskosť a láska k človeku nezahynie ani na dne pekla. Práve tam, na mieste najťažších skúšok, dostáva svoju najvzácnejšiu podobu. Maximilián Kolbe bol vyhlásený za svätého a miesto jeho skonu, temná kobka v podzemí, pripomína ducha hrdinstva prvých kresťanov.

Spochybňovanie holokaustu z úst prebudených slovenských „vlastencov“ je spochybňovaním fatálneho zla a tichý súhlas s jeho vykonávateľmi. Zároveň je aj spochybňovaním dobra, aké preukázal kňaz Kolbe.

Dnes často počúvame, a nielen z úst extrémistov, že dosť bolo holokaustu. Tieto slová zároveň značia aj to, že dosť bolo Kolbeho. Dosť bolo hrdinských skutkov. Že dosť bolo pápeža Jána Pavla, ktorý statočného kňaza vyhlásil za svätého. Alebo že dosť bolo kresťanstva a povinnosti riadiť sa jeho pravidlami.

Pohania, ktorí už opäť mávajú národnými a kresťanskými zástavami, neuznávajú činy humanizmu. Ak by ho uznávali, vznikla by im povinnosť pridať sa k nemu. No a humanizmus predsa nie je ich cieľom.

Čítajte viac: https://komentare.sme.sk/c/20576261/zlo-nema-dno-osviencim-je-dokaz.html#ixzz4mVysqRMc