Zuana Cascino

Próze som tento rok (2021) venovala trochu menej času. No zato to bol čas strávený tým najlepším spôsobom.
Asi najviac ma zasiahlo dielo ...a nezabudni na labute autora Peter Juscak. Priznávam, že niektoré pocity so mnou existovali dlhé dni. Príbeh Ireny Kalaschovej zo sveta trestaneckého tábora som nebola schopná čítať súvisle. Občas som aj na dlhší čas musela knihu odložiť, lebo mnou scéna otriasla tak, že som nedokázala pokračovať. Napríklad keď som si ráno maľovala ústa rúžom a pozerala do zrkadla, myslela som na scénu, keď ženy v tábore získali po veľmi dlhej dobe zrkadielko. Cítila som ich paniku a zdesenie, keď zbadali svoju tvár, zmenenú životom v tábore. Možno si poviete, čo je to oproti tomu, keď prišli o dieťa, alebo hladovali. Ale autor dokázal tak živo vykresliť to zúfalstvo, že sa mi to vynáralo v mysli každé ráno. Aby som lepšie pochopila spôsob videnia sveta týmto autorom, prečítala som si aj jeho zbierku poviedok Milovanie so sochou Miriam. Je to akoby ma chytil za ruku a viedol nebezpečným svetom, kde ľudia stratili ilúzie a žijú tvrdou, príkrou realitou. Vo chvíli, keď už takmer podlieham smútku, zrazu akoby  škrtol zápalkou a jej hrejivé svetlo držal medzi dlaňami, aby ho nesfúkol vietor. V každom texte Petra Juščáka takéto svetielko nájdete, lebo ho tam vložil s jasným zámerom, ukázať, že vždy je nádej. Jeho dielo...a nezabudni na labute odporúčam každému, kto si váži svoj vzácny čas a venuje ho podstatným veciam. A prečítanie tejto knihy Petra Juščáka zhodnotí váš čas niekoľkonásobne.